VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Odkaz Josefa Vavrouška, prvého a posledného československého federálneho ministra životného prostredia, iniciátora vzniku procesu Životné prostredia pre Európu, autora návrhu na reformu OSN, ale najmä celostného mysliteľa a vizionára, ktorý svojimi ideami a aktivitami ďaleko presiahol hranice svojej rodnej krajiny, sa týka mnohých oblastí. Bol totiž osobnosťou mimoriadne mnohorozmernou a je veľmi inšpiratívne o ňom uvažovať aj 29 rokov po jeho tragickom odchode. Obzvlášť v roku, kedy si pripomíname Vavrouškove 80. nedožité narodeniny. Na úvod mi dovoľte pár slov o tom, kto vlastne bol - aspoň z môjho pohľadu človeka, ktorý bol desať rokov jeho blízkym spolupracovníkom a mal tú česť považovať sa za jeho priateľa - Josef Vavroušek.

Najskôr mu učarila technika, mechanika, neskôr systémové inžinierstvo. Paralelne, sprvoti emocionálne (cez horolezectvo a vodáctvo), neskôr aj racionálne: príroda (preto aj ten neskorší záujem o ekológiu a environmentalistiku…). Angažuje sa v študentskom hnutí 60. rokov. Ako najmladší účastník expedície Lambaréné sa stáva nielen cestovateľom, ale aj znalcom tretieho sveta a najmä jeho najchudobnejšej časti: Afriky. Tu sa rodí Vavroušek aktivista, charitatívny pracovník, filantrop, ale aj človek uvažujúci o sociálnych, politických, environmentálnych a iných problémoch tretieho sveta.

Po návrate domov odmietne obetovať svoje presvedčenie kariére, a preto žije viac-menej v ústraní. Ale jeho osobný a profesionálny záujem získava nový rozmer: spoločenskovedný: od sociológie až po verejnú politiku.

Čo je však vari najdôležitejšie a najneobvyklejšie, nič zo spomínaných rôznorodých a zdanlivo až protirečivých záujmov a backgroundov si v prípade Josefa Vavrouška neprotirečí.

Systémové myslenie, hoci pôvodne inžinierske, je kľúčom k pochopeniu fungovania prírodných, eko- či geosystémov, rovnako, ako aj spoločenských systémov a celkovej organizácie spoločnosti. Technické vzdelanie ho však aj vždy znova a znova vracia do reálu kauzalít, exaktných čísiel a poctivej verifikácie hypotéz. Učí ho nezabudnúť na nič podstatné, vrátane zdanlivých detailov, lebo vie, že keď sa zanedbá čokoľvek, nebude to s najväčšou pravdepodobnosťou fungovať. Technické, prírodovedné a spoločenskovedné vzdelanie, systémový prístup, ale aj permanentné hľadanie harmónie vo vzťahu medzi človekom a prírodou ho vedú k tomu, že vidí za horizont izolovaného fenoménu spoločnosti, ale aj jej prostredia. Je mu bytostne blízka syntéza, vyjadrenie ktorej čoskoro objaví v koncepcii udržateľnosti, ktorej celosvetovým protagonistom sa stáva dávno predtým, než založí Společnost pro trvale udržitelný život. Ale ani v každodennom živote nemá rád extrémne, jednostranne zamerané postoje. Nie je fundamentalista. Zvažuje ZA a PROTI všetkých reálne predstaviteľných variantov a vývojových scenárov.

Všetky predchádzajúce vedomosti, skúsenosti a ideály sa v ňom začínajú s novou silou zúročovať a integrovať v polovici 80-tych rokov. Stáva sa zodpovedným za projekt Prognózy vývoja životného prostredia v Československu a bez váhania uplatňuje pri jeho tvorbe systémový prístup. Začína sa angažovať v Ekologické sekci Biologické spoločnosti pri akadémii vied. Tam zhromažďuje okolo seba potentný tím nezávislých odborníkov z rôznych oblastí, organizuje povestné pracovné semináre a napokon, v roku 1988, vydáva a distribuuje - v spolupráci s Bedřichom Moldanom a širokým kolektívom spoluautorov a napriek oficiálnemu zákazu - kolektívne dielo Správa o stave životného prostredia v Československu.

Cestuje po celej republike a diskutuje o svojom návrhu prognózy vari so všetkými kompetentnými. Nové obzory mu otvára niekoľkotýždňová stáž na Environmentálnej agentúre USA. To už intenzívne spolupracuje nielen s českými environmentalistami okolo časopisu NIKA, ale aj so slovenskými ochranármi z Mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave, pričom sa podieľa i na vzniku a následnej obhajobe ich apelatívnej publikácie Bratislava/nahlas, ktorá, podľa vyjadrenia Václava Havla, plní na Slovensku podobnú úlohu ako Charta´77 v Čechách. Vstupuje do zásadných polemík s mocou: či už na tému kontroverznej Sústavy dunajských vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, alebo vo veci spoločensky závadného utajovania informácií o stave a vývoji životného prostredia. Využíva na to aj svoje zahraničné kontakty: od Európskeho environmentálneho bureau až po Európsky parlament.

Od 8. decembra 1989, kedy ho Fórum ochrancov a tvorcov životného prostredia na Slovensku navrhlo do funkcie podpredsedu federálnej vlády pre životné prostredie, sa začína zaoberať myšlienkou, ako takýto ústredný orgán štátnej správy vytvoriť. Trvá to pol roka a vyžaduje to kvantum krokov, od zmeny ústavného zákona, cez prelomenie odporu v parlamente, až po sústredenie ľudských, prevádzkových, rozpočtových a iných kapacít, potrebných na vybudovanie novej inštitúcie takpovediac na zelenej lúke. Navyše vo chvíli, keď väčšinu kompetentných odborníkov, ktorí prichádzali do úvahy ako profesionálni pracovníci takéhoto telesa, práve čerstvo zamestnalo České MŽP. Ale Vavroušek to popri všetkých iných svojich aktivitách dokázal a Federálny výbor pre životné prostredie bol od prvého až do posledného dňa svojej existencie centrom hektických aktivít, ale i príkladom toho, že aj centrálna inštitúcia môže byť užitočná a efektívna, ale aj pro-aktívna, ústretová až priateľská.

Je až neuveriteľné, čo dokázal Federálny výbor pod jeho vedením vo veľmi limitovaných podmienkach, počas necelých dvoch rokov svojej existencie iniciovať, urobiť, presadiť, podporiť... Spor s odporcami starostlivosti o životné prostredie vo vláde a v parlamente, polemika s technokratmi i ekonomistami, nové zákony, koncepčné materiály, medzinárodné dohovory, projekty, granty, konferencie, publikácie, vyhlásenia, výchovno-osvetové aktivity, iniciatívy (napríklad vystúpenie pred výbormi maďarského parlamentu na tému Dunaj), zavádzanie progresívnych prístupov, práca v teréne, konkrétna pomoc stovkám jednotlivcov a inštitúcií…

Na jar 1990 na konferenciách v Dubline a Bergene Vavroušek spoluvytvára základy systematickej celoeurópskej spolupráce v oblasti životného prostredia, aby o púhy rok neskôr jeho zásluhou dostala táto iniciatíva konkrétnu podobu na zámku Dobříš.

Ale blíži sa i Summit Zeme v Rio de Janeiro a Vavroušek burcuje nielen Československo, ale celý postkomunistický región, aby nezostal v roly pasívneho diváka, ale aby sa aktívne zapojil do prípravy a priebehu summitu. V záujme toho podnikne viacero iniciatív, vrátane zorganizovania konferencie ministrov regiónu v Tatranskej Kotline, regionálneho stredoeurópskeho Verejného fóra v Prahe, lobingu medzi kolegami ministrami životného prostredia, či dvoch tlačových konferencií v samotnom Riu. Ale jeho ambície siahajú ďalej a vyššie. Vidí, že napriek pekným slovám, reálne inštitucionálne ukotvenie a pozícia životného prostredia v štruktúre OSN sú nedostatočné. Navrhuje reformu OSN, ktorá by tento stav zmenila a snaží sa získať pre tento návrh podporu. Ale, podobne ako v prípade mnohých iných nadčasových iniciatív, Československo ani svet na túto potrebnú zmenu ešte nedozreli.

Keď v roku 1995 vyšiel historicky prvý odpočet stavu európskeho životného prostredia, v jeho úvode sa písalo, že duchovným otcom celého procesu, nazvaného Životné prostredie pre Európu, bol Josef Vavroušek. Spomenutá správa má výstižný podtitul - Dobříš assessment - Dobříšske hodnotenie. To preto, lebo celý proces Životné prostredie pre Európu sa začal písať práve v Dobříši na prvej Paneurópskej konferencii ministrov životného prostredia. A jej iniciátorom a hlavným organizátorom bol práve Josef Vavroušek. Snažil sa vtlačiť dobříšskej konferencii svoj pohľad na náš kontinent, chápaný ako jednotný, veľmi krehký ekosystém, strádajúci mnohými environmentálnymi problémami, riešenie ktorých si vyžaduje intenzívnu a dobre koordinovanú starostlivosť, ako na národnej, tak aj na medzinárodnej úrovni. Ale nielen to. Celoeurópske snahy o zlepšenie životného prostredia na našom kontinente sa v Dobříši považovali za najsľubnejšiu platformu pre žiaducu integráciu východnej a západnej Európy, rozdelenej štyri desaťročia Železnou oponou. Malo ísť o integráciu na báze spoločného prechodu na trajektóriu udržateľnosti. Nikdy predtým, a žiaľ ani potom - napriek všetkým integračným kampaniam a rituálom - sa táto vízia nezdala byť taká reálna, ako práve v časoch Dobříše. Svedčia o tom aj závery konferencie, ktoré boli veľmi sľubné.

Ministri sa o. i. zaviazali:
a) zlepšiť Európsky informačný a monitorovací systém životného prostredia a urýchlene ustanoviť Európsku agentúru pre životné prostredie, ako inštitúciu Európskeho spoločenstva (dnešnej EÚ - pozn. aut.), ktorá by bola otvorená aj pre nečlenov ES (EÚ),
b) koordinovať európsku legislatívu, programy a politiku v oblasti životného prostredia, vrátane regionálnych programov, programov pre veľké povodia a také dopravné systémy, ktoré rešpektujú životné prostredie,
c) pokračovať v diskusii o zásadných zmenách v hierarchii ľudských hodnôt a spôsoboch správania sa,
d) zlepšiť fungovanie jestvujúcich medzinárodných organizácií, zameraných na životné prostredie a integrovať environmentálnu dimenziu do systému OSN,
e) zintenzívniť ochranu prírody v Európe,
f) do konca r. 1993 publikovať správu „Stav životného prostredia v Európe“ a v pravidelných intervaloch ju aktualizovať,
g) zorganizovať podobnú pan-európsku konferenciu ministrov životného prostredia vo Švajčiarskej konfederácii.

Čo sa z týchto zámerov podarilo uskutočniť? V porovnaní s podobnými medzinárodnými akciami až prekvapujúco veľa, aj keď nič nie v ideálnej podobe. Už som o tom hovoril a písal na iných miestach, takže len celkom stručne:

Prvý záväzok sa splnil v podobe vzniku Európskej environmentálnej agentúry, ktorá má skutočne celoeurópsku pôsobnosť.

Určitý pokrok nastal aj vo sfére súvisiacej s druhým záväzkom. Jednoznačne sa to týka medzičasom podstatne rozšírenej Európskej únie, ale aspoň sprostredkovane aj ostatných európskych krajín, signatárov európskych dohovorov, dohovorov Rady Európy či dohovorov EHK pri OSN.

K reforme OSN podľa predstáv Josefa Vavrouška dosiaľ nedošlo. Čo ako-tak dosiaľ funguje, to je už spomínaný proces Životné prostredie pre Európu na pôde EHK pri OSN, ktorý zväčša ožíva v čase príprav a priebehu niektorej z ďalších pan-európskych konferencií ministrov životného prostredia.

Piaty záväzok z Dobříše hovorí o zintenzívnení ochrany európskej prírody. Tu sú výsledky nejednoznačné. Napriek nesporným snahám na pôde európskych inštitúcií európska príroda ďalej chátra a čelí novým výzvam a hrozbám. Čiastočným prínosom je ochrana sústavy prírodných hodnôt európskeho významu: Natura 2000.

Opakovane sa plnil záväzok č. 6, a to v podobe už spomínaných Dobříšskych hodnotení, ktoré predstavujú na dáta i hodnotenia bohatú správu o stave životného prostredia Európy.

A po 7.: Od Dobříše sa uskutočnilo ďalších osem podobných konferencií. Každá z nich mala svoje silnejšie i slabšie stránky, ale vždy priniesli niečo nové, čo starostlivosti o životné prostredie Európy dalo nové impulzy i kontúry.

Vynechali sme zmienku o plnení záväzku č. 3, týkajúcom sa hodnôt pre udržateľnú budúcnosť. Vari na žiadnom z bodov programu nezáležalo Josefovi tak, ako práve na tomto. V rozširujúcej sa Európe sa síce veľa hovorí o hodnotách, ale čím ďalej, tým viac nad nimi víťazia kompromisy, povrchné postoje a pragmatické záujmy. A tak to vyzerá aj s tretím záväzkom z Dobříše a jeho miestom v európskej environmentálnej agende. Už na nasledujúcej konferencii vo švajčiarskom Luzerne v apríli 1993 tento rozmer v zameraní ministerského programu chýbal. V tom čase už Josef nebol minister, ale opäť „len“ ochranár a do ochranárskeho Memoranda európskeho EcoFora, adresovaného ministrom v Luzerne, ktorého bol jedným z kľúčových autorov, Vavroušek okrem iného napísal aj toto:

Koreňom všetkých príčin globálnych environmentálnych problémov je jeden kľúčový faktor: konkrétne ľudské hodnoty, ktorými je presiaknutá, alebo determinovaná naša euroamerická či „severná“ kultúra. Sebectvo, hedonizmus a ziskuchtivosť sú hlavným hnacími silami „severných“ ekonomík, ale súčasne jedmi, ktoré otravujú vzťahy medzi ľuďmi, rovnako ako aj medzi ľudskou spoločnosťou a prírodou.

Vyhnúť sa nebezpečenstvám plynúcim z ďalšieho znečisťovania vzduchu a vody, sociálnych výbuchov, anarchie, bankrotov, násilia a kriminality, ako aj ohromných migračných vĺn na jednej strane a odvrátiť nebezpečenstvá spojené s pokračovaním egoistického a plytvajúceho západného spôsobu života na strane druhej, sa dá jedine prostredníctvom pan-európskej kooperácie, založenej na našom zmysle pre solidaritu a prirodzenú zodpovednosť. Musíme nájsť rovnováhu medzi ľudským právami a slobodou na jednej strane a ľudskou zodpovednosťou za ostatné bytosti a celú planétu Zem na strane druhej, medzi individualizmom a kolektivizmom, medzi sebauspokojovaním a rešpektovaním prírody…

Úlohy, o ktorých hovoríme, sú pravdepodobne najdôležitejšími úlohami našej doby…

Bolo to skvelé a málokto s tým mohol úprimne nesúhlasiť. A predsa…! Viac ako Európa ho vtedy pochopila environmentálna Amerika: Manželia Meadowsovci, Amory Lovins, Hasel Henderson, Susan Murcott…

O tom, ako by vnímal náš vstup do EÚ a ďalší vývoj, sa dá len špekulovať. Vzhľadom na svoje varovania pred vznikom novej opony, tentoraz nie železnej, ale elektronickej, i vzhľadom na to, že vždy tvrdil, že životné prostredie nepozná hranice, si myslím, že Vavroušek by rozšírenie privítal, aj keď (asi) nie celkom bez obáv. Navyše, hoci mysliteľ, vychádzajúci z európskych duchovných princípov humanizmu, presahoval tento tradičný európsky myšlienkový rozmer minimálne v dvoch smeroch: smerom k Tretiemu svetu a globalizmu, ako aj k veciam presahujúcim samotného človeka, teda k mimoľudskej prírode.

Po Josefovi nám toho zostalo nesmierne veľa. A netýka sa to len vecí hmatateľných či tých, ktoré zostali na papieri, alebo v podobe zákonov ovplyvňujú náš život dodnes. Ale aj roviny vízií, ideálov a nenaplnených zámerov. A napokon, ale nie na poslednom mieste, aj toho, čo je dnes stále vzácnejšie: pozitívny ľudský vzor charizmatickej osobnosti mimoriadneho nadania, poznania, schopností, húževnatosti, zásadovosti, otvorenosti i empatie.

A na záver si neodpustím jeden aktualizačný dôvetok: keď dnes pozorujeme to, čo sa deje vo sfére ochrany prírody, krajiny a životného prostredia na Slovensku (o Ukrajine ani nehovoriac), je odkaz Josefa Vavrouška dvojnásobne aktuálny až alarmujúci.

Zhodli sa na tom aj účastníci a účastníčky Memoriálu Josefa a Petry Vavrouškovcov, ktorý sa v máji tohto roku konal už po 30. raz (viac na www.ochranari.sk).

Mikuláš Huba (1954) je slovenský geograf, ochránce životního prostředí a politik, profesor na Ústave manažmentu STU v Bratislave. V roce 1996 se stal spolu s Erazimem Kohákem prvním nositelem Ceny Josefa Vavrouška.

Význam Josefa Vavrouška a jeho vizionářské myšlenky daleko přesahují naše hranice a rezonují ochranou přírody i po téměř třiceti letech, kdy odešel. Řada jeho přátel a kolegů s družených ve Vavrouškem založené Společnosti pro trvale udržitelný život (STUŽ) se každoročně schází na vzpomínkové akci a v letošním roce jeho nedožitých osmdesátin vzešla z tohoto setkání řada textů - vědecky zaměřených, systematicky dokumentárních i krásných emocionálních vzpomínek. Vedle příspěvku Mikuláše Huby, který právě dočítáte, bychom vám čtenářům chtěli zprostředkovat i ostatní autory a jejich eseje, články či glosy k významnému výročí. Nedokážeme všechny otisknout, ale chceme je postupně ve spolupráci s časopisem Envigogika zveřejňovat se vzájemnými odkazy v elektronické podobě na webech obou periodik.