VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Cintorín (česky hřbitov, poľsky cmentarz, anglicky cemetery) je miesto určené na pochovávanie mŕtvych uložením do zeme. Dominantou cintorínov sú hroby a hrobky s náhrobkami rôznych tvarov a typov. Pôvodne ťažký kameň chránil pochovaného pred voľne žijúcimi zvieratami, dnes má informačnú a estetickú funkciu.

V ranom stredoveku bolo zvykom pochovávať zomrelých pri kostole, ktorý stál obyčajne v strede obce, čo súviselo so šírením sa kresťanstva a kostrovým pochovávaním do hrobov v natiahnutej polohe. Boli „Memento Mori“ - pripomínali pozostalým „pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš“. Tieto cintoríny boli súčasťou sídel (intravilánov). Často však nespĺňali základné hygienické a ani zdravotné normy. Stávali sa pôvodcami znečistenia podzemných vôd (studní) a šírenia chorôb. Preto sa od konca 18. storočia začali presúvať mimo zastavaného územia sídla (obce), do extravilánu, na vyvýšené miesta v chotári mimo dosahu hladiny podzemnej vody (dno hrobu musí byť aspoň pol metra nad hladinou podzemnej vody).

Cintoríny ako súčasť vidieckej krajiny Cintoríny sa stali trvalou súčasťou extravilánov a vidieckej krajiny od 19. storočia, keď zákony v európskych krajinách zakázali zriaďovanie nových cintorínov okolo novopostavených kostolov uprostred sídla (obce). Umiestňovali sa na suché a vyvýšené miesta za obcou. V hornatých oblastiach, napr. na strednom a východnom Slovensku, sa preto nachádzajú na miernych i strmých svahoch pahorkov a kopcov, niekedy dosť vzdialené od obce. Sú však často v kontakte s prírodnými biotopmi (lesné porasty, lúky a pasienky), ktoré tvoria extravilán.

Typy cintorínov vo vidieckej krajine

Vidiecke cintoríny sa odlišujú štruktúrou, architektúrou i starostlivosťou. Podľa toho môžeme rozlíšiť rôzne typy. Dedinské cintoríny sa zriaďovali podľa religióznej príslušnosti obyvateľov (židovské, kresťanské katolícke, od reformácie aj evanjelické a iné) alebo podľa účelu. V čase epidémií sa zakladali tzv. cholerové cintoríny či morové cintoríny s hromadnými hrobmi. Vojenské cintoríny a pomníky sú svedkami veľkých vojnových konfliktov z 1. a 2. druhej svetovej vojny. Považujú sa za pamätné miesta. Osobitným typom cintorínov vidieckej krajiny sú symbolické cintoríny. Napríklad pamätník obetiam Vysokých Tatier. Zachovali sa aj rodinné cintoríny a hrobky (hodnostárov, mešťanostov, šľachticov), obvykle mimo obcí, v blízkosti kaštieľov a pozemkov ich majiteľov.

Dedinské cintoríny

Na rozdiel od cintorínov v mestách, dedinské cintoríny sú malé, s rozlohou do 0,5 - 1,0 ha, zriedkavo viac. Súvisí to s veľkosťou obcí (počet domov) a s počtom v nich žijúcich obyvateľov (menej ako 1 000, resp. 2 000). Pôvodne neboli oplotené a boli tak prístupné domácim zvieratám (hydina, ošípané apod.) i divožijúcim živočíchom. Až v priebehu 20. storočia boli oplocované plotmi (drevené, neskôr drôtené) alebo múrmi so vstupnou bránou a prístupovou cestou k nej.

Štruktúra dedinského cintorína bola jednoduchá s jedným či malým počtom hrobových polí, s jedným hlavným (cintorínovým) veľkým krížom, pri ktorom sa odbavovali pobožnosti k ucteniu si pamiatky zosnulých, pálili sa sviečky a pod. Jeden prístupový chodník viedol od vstupu (vstupnej brány) do cintorína až k hlavnému krížu. Voľné plochy boli miesta rezervované pre ďalšie hroby.

Rozlišovali sa hroby dospelých, detské hroby, hroby samovrahov a pod. Podľa toho sa vytvárali plochy na pochovávanie detí - samostatné detské hrobové polia (v minulosti bola vysoká úmrtnosť novorodencov a dojčiat). Plochy pre pochovávanie dospelých sa diferencovali na miesta pre významných obyvateľov, dedinskej chudoby a zvyčajne v úzadí pre samovrahov a pod. Tieto plochy sa navzájom odlišovali v mnohých znakoch a vlastnostiach, vrátane intenzity antropických vplyvov.

Starostlivosť o hroby

Starostlivosť o hroby bola v minulosti všeobecne nízka. Hroby boli pôvodne bez náhrobných kameňov, bez údržby a zarastené trávou. K zmene došlo až po 2. svetovej vojne. Hroby sa začali udržiavať. Na hroboch sa začali vysádzať a pestovať živé okrasné rastliny („kvety“) zo záhrad a prírody, čo sa stalo samozrejmou záhradníckou úpravou cintorínov. Každoročné pripomínanie si sviatku zosnulých („dušičky“) a zdobenie hrobov jesennými kvetmi (chryzantémy a i.) patrí medzi staré zvyky. Jeho súčasťou je aj príležitostné zdobenie hrobov a cintorínov.

Krajinno-ekologický význam

Dedinské cintoríny sa stali významné z krajinno-ekologického hľadiska ako súčasť vidieckej krajiny, ktorú dotvárajú ako životný priestor človeka. K celkovému pôsobeniu prispieva aj vegetácia, či už pestované dreviny (stromy a kry) a byliny, ale aj spontánne sa vyskytujúce druhy rastlín. Ako uvádza Bednárik v knihe Cintoríny na Slovensku (1972), cintorínová flóra vo svojej duchovnej symbolike je spojivom medzi živými a mŕtvymi.

Z ekologického hľadiska cintoríny predstavujú osobitný typ stanovišťa (biotopu), ktorý vytvoril človek (preto ich označujeme antropogénne biotopy). V priestoroch cintorínov sa mení štruktúra vegetácie, diferencuje sa od pôvodnej, ale aj od okolitej urbánnej i vidieckej krajiny. Predsa však v niektorých cintorínoch sa aj dnes nachádzajú zvyšky pôvodných biotopov alebo druhotné biotopy blízke prírodným, niekedy s výskytom vzácnych a ohrozených druhov rastlín a živočíchov. Staré, historické, dnes už uzavreté alebo opustené cintoríny môžu hostiť zvlášť zaujímavú faunu a flóru. V priestoroch cintorínov dochádza k introdukcii nových druhov rastlín a počas pestovania k ich postupnej naturalizácii, prípadne k únikom z kultúr, k divočeniu a splaňovaniu.

Vplyv mesta na dedinské/vidiecke cintoríny

Vplyv spôsobu života v mestách sa na konci 20. storočia a osobitne na začiatku 21. storočia výrazne prejavuje aj na dedinských cintorínoch. Z cintorína sa stáva „oplotený uzavretý priestor s radovým usporiadaním hrobov“. Osobitosť dedinských cintorínov sa postupne vytráca v dôsledku rozvoja pohrebných služieb (typizovanie a uniformita). Prispievajú k tomu betónové obruby hrobov, typizované náhrobky a zakrývanie hrobov betónovými alebo kamennými platňami. V súčasnosti v niektorých cintorínoch na vidieku 80 - 90 percent hrobov je krytých platňami. Uprednostňujú sa rodinné hroby (dvojhrobové) a rodinné hrobky. Vytvárajú sa odpočívadlá v okolí domu smútku s mraziacimi boxami pre telá zomretých. Podobne ako v mestách sa zavádza evidencia a označenie hrobov, poplatky za prenájom hrobových miest. Dochádza k zahusťovaniu hrobov. Staré hroby sa odstraňujú aj s náhrobkami - môžeme hovoriť o materiálnych a duševných škodách pri úplnej „barbarskej“ likvidácii (ako sa to stalo aj pri likvidácii hrobov i celých cintorínov v mestách).

Cintorínom na vidieku sa venovala doposiaľ malá pozornosť z ekologického a krajinno-ekologického hľadiska. Preto je potrebné zamerať výskum týmto smerom. Modernizácia po vzore mestských cintorínov ohrozuje tradičné pietne vidiecke miesta a tým aj ich hodnoty.

Prof. RNDr. Pavol Eliáš, CSc., (1949), Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre,
pavol.elias(zavináč)uniag.sk