VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Jozefa Struhára volajú tí, ktorí ho poznajú, „muž, ktorí sadí stromy“. Tento ovocinár a rodák zo Zabudišovej (kataster obce Bošáca) patrí k ohrozenému druhu „potulných sadárov“. A tak je aj vďaka nemu na Zabudišovej veľká koncentrácia ovocných stromov, najmä hrušiek a oskoruší.

Kedy si začal sadiť a štepiť stromy a prečo?

Začal som ešte asi ako žiak základnej školy, kedy k nám chodieval mamin brat Jozef Kačic, ovocinár z Trenčína. Neučil ma štepiť, skôr som to od neho „odkukal“ - ako štepí, sadí, ako ho to baví a žije tým. Mal záhradu v Trenčíne, tam už vysádzal novšie odrody a tie staré zachovával tu v Zabudišovej. Tým som tomu pričuchol a začalo ma to baviť. De facto som aj suploval môjho vlastného otca, ktorý nežil, že som sa začal starať doma o stromy namiesto neho. Tým mi to aj pripadlo ako taká povinnosť. Musel som rozvíjať to ovocinárstvo aj doma, kde malo tradíciu po maminých bratoch.

Bolo viac takých ľudí na Zabudišovej?

V každej chalupe bol niekto, kto sadil a štepil. To viem od starších ľudí, ktorí rozprávali, že „tamtú jabloň štepil Jožko Malec, tamtú hrušku Janko Kačic“, a tak si tu ľudia rozprávali. V každom dome bol niekto. A v každom druhom a treťom dome boli nielen ovocinári, ale aj včely.

A zameriaval si sa najmä na staré a krajové odrody?

Hlavne na staré a krajové. Nové sme doma nemali, ale pred 20 rokmi som začal pestovať aj nejaké nové, ako je napríklad 'Idared', ktorý je nádherný, dekoratívne krásne sfarbený a má dlhú výdrž ako zimné jablko. Neskôr som pridával aj ďalšie nové odrody.

Čo je typické pre Zabudišovú z krajových odrôd?

V Zabudišovej je veľa hrušiek, jabĺk je tu pomenej, nejaké poklady sa nachádzajú v bošáckych humnách. Najtypickejšou je tu odroda Ružová hruška, ktorej je veľa ako na Zabudišovej, tak aj v Bošáci. Neviem ale, že by sa tá hruška nachádzala na myjavských kopaniciach alebo niekde, ako na Krupinskej planine, pri Zvolene, alebo na Morave napríklad, pretože kniha Ovoce Bílých Karpat túto hrušku tiež neeviduje, aj keď je vraj podobná 'Děkanke' letnej alebo jesennej, ale nie je to ona. Děkanka má hrubú stopku a „naša“ Ružová ma dlhú tenkú stopku. Pani Šídová - ovocinárka z Prievidze - si tiež myslela, že je to nejaká 'Holenička česká', ale nie je to ani ona. Stále je to neznáma odroda, neopísaná ani v starých pomológiách. Plody sú veľmi šťavnaté a sladkej chuti. Využívali sa nielen na výrobu destilátov, ale aj na sušenie.

Keď porovnáš tú vidiecku krajinu v minulosti a v súčasnosti, veľmi sa zmenila jej tvár?

Ja som mal asi 7 alebo 8 rokov, keď nastúpili u nás takzvané „stalinove buldozéry“ a začali pretvárať krajinu. Mamin otec mi hneď rozprával, ako zle robia. Na vlastné oči sme to videli už ako deti, že poničili krajinu a zničili veľa aj z genofondu. To, čo zostalo, je už len na opustených pozemkoch, kde tie stromy ostali. Ľudia sa tam o to ale nestarajú, a tak to tam zarastá a pustne. A tak sa zachovali mnohé staré odrody ovocných drevín už len v najbližšom okolí domov.

Už asi nie je veľa takých potulných štepárov, čo chodia po krajine…

Ešte bol Jožko Malec, kamarát, ktorý však už zomrel. Ten sa mi staral o stromy, on vedel o všetkých mojich štepoch, ja som vedel o jeho. Staral sa i o vyžínanie okolia a vysekávanie krovísk, orezávanie kmeňov planých. V nedeľu poobede vyšiel do terénu s pílečkou a s kliešťami v ruke a naprával, čo som ja zanedbal.

A aký majú dnes podľa teba ľudia vzťah k týmto veciam?

Je to rôzne. Sú aj takí, ktorí nechajú ovocie opadať a kúpia si v supermarkete krásne ligotavé jablká, pekne vyfarbené, nádherné plody, ktoré sú však chemicky ošetrované, aj viackrát striekané, a je im jedno, keď doma padne nestriekané ovocie na zem, tak ho ani nezdvihnú. Aj takí sú ľudia. Noví pris- ťahovalci na Zabudišovej, nielen chalupári a chatári si niekedy vysadia aj sad a vedia, ktorý druh ovocia vysadili, ale nevedia už aké odrody. Hovoria, že nie sú fanatici a nezaujíma ich, aké odrody sliviek majú nasadené a či sú odolné voči šarke. Alebo aj pri jabloniach je im to jedno a povedia len, je to jablko letné, jesenné, zimné. Ale vracajú sa do našej krásnej krajiny, chovajú i kone, ovce a kozy. Udržovať však pozemky a hospodáriť na nich je drina, a to tým viac, čím sú väčšie. Je to skúška pre každého a až čas ukáže, ako obstoja.

Nevnímaš aspoň u niektorých takú akoby renesanciu, že si chcú sadiť staré odrody, ale nemajú ich povedzme kde zohnať?

Občas sa niekto nájde, chodia hlavne kupovať na Moravu do Bojkovíc. Na Slovensku sa chytajú škôlky s podobným sortimentom pomaly, aj ve Veselí to začína, ale nie až tak výrazne, ako to má Radim Pešek v Bojkoviciach. Ten je suverén v regióne.

Koľko si toho už vysadil mimo svojej záhrady? Čo po tebe ostane na Zabudišovej a v okolí?

Veľa som toho vysadil najmä na rodinných pozemkoch, mimo nich som viac naštepil na divoko rastúce plánky a rôzne semenáče či hlohy, mišpule. Počet jedincov sa ráta na stovky, o ktoré sa treba neustále starať, čo je časovo veľmi náročné. Jedná sa o zalievanie, priväzovanie ku kolíkom, ohrádzanie pletivom ako ochrana proti zveri, orez planých výhonkov, rez korún, kosenie či výrub krovísk a náletových drevín v tesnej blízkosti stromčekov, niekedy aj o chemickú ochranu, hlavne proti voškám. To všetko vo vzdialenom teréne cudzích, opustených pozemkov známych i neznámych vlastníkov. Pokiaľ však k týmto stromom ich majitelia nenájdu vzťah, moje dlhoročné snaženie vyjde asi navnivoč a veľa toho nezostane.

Chceš tým povedať, že ľudia na Zabudišovej si tvoju prácu nevážia?

No ja im to naštepím a oni si myslia, že sa im budem o to aj starať. Tak ako sa deti musia vychovávať do dospelosti, tak je to aj so stromami. Ja som ich veľa naštepil, hlavne na plané podpníky a náhodné semenáče, ale pokiaľ sa nebudem aj ja starať o to, tak mi to zarastie a z tých stromov nič nebude. Ja im to zaštepím, ale ďalšia povinnosť je už na nich. No a nie vždy si toho tak vážia, že sa o to i starajú.

Okrem iného aj pestuješ oskoruše. Mnohí si na to netrúfnu. Je to naozaj až také ťažké?

Nie, nie je to ťažké ich pestovať. Ťažšie je už keď vzídu, vyklíčia, sú malé, napadané hubovými, plesňovými ochoreniami, múčnatkou a padajú, usychajú. Zvädnú, odhnijú od koreňa. Už používam kvôli tomu aj rôzne špeciálne hnojivá. Poviem presne - mal som 160 oskoruší nasadených a po roku mi ostala len polovica. Najhoršie je to zjari a do polovice leta. Vtedy padali a usychali. Teraz už keď prežili do jesene, nepadnú.

Sadíš ich tiež do voľnej krajiny?

Sadím, ale už nie toľko. Nesadím to na pozemky, ktoré sú nekosené. Viem, koľko starosti si to vyžaduje, a voľná krajina tiež má svojich majiteľov. Nechcem na cudzie pozemky už toľko vysádzať, pretože mi to nepatrí a už sa našli aj takí, ktorí sa sťažovali, že som im to tam nasadil bez povolenia.

Vďaka tvojej snahe získala aj obrovská Zicháčkova oskoruša zo Zabudišovej tretie miesto v súťaži Strom roka v roku 2011. Zlepšil sa jej zdravotný stav vďaka ošetreniu, ktoré dostala?

Snažili sme sa spraviť to najnutnejšie, čo tam bolo - podoprieť ten obrovský konár, ktorý išiel odpadnúť, no je stále životaschopný. Rastie ako mladý strom. No tá dvojtretinová väčšina koruny akoby už končila, chátra a zenit rodivosti má ďaleko za sebou. O pár desaťročí väčšina stromu asi vyhynie a verím, že potom predá silu do konára a ten bude minimálne ešte sto rokov rásť a rodiť.

Venuješ sa okrem oskoruší aj ostatným, menej známym ovocným drevinám?

Tiež som si už niečo zadovážil z Veselí aj z Bojkovíc. Nasadil som najmä jarabiny a mišpule. Veľkoplodé mišpule sa snažím štepiť aj ľuďom. Je to ale časovo náročné. Už beztak sa za posledné roky môj život zmenil zhoršením zdravotného stavu mojej mamy. Opatrujem ju a nemám tú rýchlosť ani to nadšenie ako predtým.

Rastú v Bošáckej doline aj prirodzene gaštany, driene, moruše? Ak áno, ako sa spracúvajú?

Stará Gaštanica vedená ako prírodná pamiatka sa nachádza v obci Zemianske Podhradie a veľa mladých rastie aj rozptýlene po chotári. Podobne aj driene rastú na okrajoch lesov, lúk, či pri poľných cestách. Darí sa u nás i morušiam obyčajným, a kategória zvlášť je moruša trnavská (na Morave málo známa), ktorá dosahuje starými exemplármi v Bošáckej doline miesto s najsevernejším výskytom na Slovensku. Spracovanie týchto druhov ovocia na firemnej úrovni sa ale neprevádza, snáď len doma - každý po svojom.

Aké máš plány do budúcna?

Mám vytipovaných zopár starých odrôd hrušiek, tak pôjdem za vrúbľami. Musím si nasadiť zase podpníky. Na rodinných pozemkoch mám tak málo miesta, že už len zahusťujem. Mám ale napríklad kamaráta, ktorý vie, kto chce dačo vysadiť, tak už idem konkrétnym ľuďom na pozemky. Ale na udržované a s ich povolením. Tam im budem zadovažovať niektoré odrody, ktoré chcem naštepiť. Napríklad hrušku rumovku z Haluzíc, Dlhostopku z Lubiny, potom od pána Žákovica z Moravského Lieskového nejakú kanadskú hrušku, vraj veľmi dobrú. No a ešte stále som sa nevzdal plánu vysadiť na Zabudišovej jarabinovú alej, 200 metrov dlhú, a pokúsiť sa tam dať všetky odrody jarabiny, ktoré sa budú dať. Je ich však strašne veľa, cez tridsať, hlavne ruských je veľmi veľa cez 20. Plus mnoho rôznych krížencov. Napríklad Jarabina Margittaiova rastie iba v Malej Fatre v kosodrevine, vraj nikde inde. Nebude to ľahké ísť vziať vrúble, ale na plody by teraz chcelo ísť pozrieť. Keď nie ja, tak už niekto druhý.

Bude alej na súkromnom pozemku?

Je to pozemok, ktorý má miestne roľnícke družstvo, a je to tak medzi krajom cesty a jarkom. Je tam však nepokosený pás meter široký, ktorý nepokosia ani cestári, ani družstevníci. Tak to by som si potom zobral aj s miestnou skupinou Naša Zabudišova, aby sme to kosili okolo tých jarabín a vzali si do opatery.

Ako vidíš budúcnosť pestovania ovocia v Bošáckej doline a na Slovensku?

Svojimi pôdnymi a klimatickými podmienkami je Bošácka dolina predurčená na pestovanie širokej škály ovocných druhov. Dokazuje to nedávna história i dlhoročná tradícia. No zmenou politického režimu a následne zrušením konzervárenského závodu Slovlik v Novom Meste nad Váhom nastal pokles v produkcii a predaji ovocia. Nastala stagnácia sčasti aj v dôsledku prerušenia generačnej kontinuity pestovateľov. Organizácia záhradkárov a ovocinárov v Bošáci je v hlbokom úpadku, ovocie nepestuje ani miestne poľnohospodárske družstvo. Už niekoľko rokov sa nevyužíva moderná elektrická sušiareň, resp. muštáreň v areáli domu záhradkárov, v tesnej blízkosti bošáckej pálenice. Sady, resp. humná za domami sú mnohé v žalostnom stave, no ešte stále sa v nich ukrývajú „poklady“. Už dochádzajúce staré dlhorodiace vysokokmenné stromy sú nahrádzané novými odrodami rastúcimi na krátkovekých podpníkoch. Malými svetielkami v tme možno nazvať obnovu jabloňového sadu Španie v Novej Bošáci združením Pangaea, výsadbu slivkového sadu obecným úradom v Bošáci či realizáciu projektu Bielokarpatský ovocný poklad správou CHKO Biele Karpaty i na území Bošáckej doliny.

Čím ešte žiješ okrem ovocinárstva?

Moje záľuby boli zberateľská činnosť, niekedy som zberal staré mince, známky, rôzne poisťovacie tabuľky na barákoch. Sú to aj športové aktivity, niekedy som aj ping-pong hrával, môj veľký koníček je bicykel a samozrejme aj turistika. Ale to všetko chce čas a toho času mám v poslednej dobe málo. Ešte som ani po Slovensku nepochodil a nieto v Čechách, nehovorím o Alpách a niečom ďalej.

Z čoho máš radosť a čo ťa trápi?

Teší ma relatívne dobré zdravie seba a svojich najbližších, to je ten základ. Radosť mám aj zo svojho koníčka - ovocinárstva. A trápi ma ľahostajnosť a nevšímavosť ľudí všeobecne. A aj to, že to zdravie pomaly „pokulháva“ a nie je vždy také, ako si želáme.

A čo by si odkázal čitateľom, ktorí sa chcú venovať ovocinárstvu a ešte k tomu nikdy nepričuchli?

Čím skôr začnú, tým skôr budú zažívať výsledky svojej práce a radosť z ovocinárstva. Tým skôr dopestujú nejaké plody, ktoré ich začnú motivovať do ďalšieho sadenia, štepenia, ošetrovania a ovocinárskych aktivít.

Zhovárala sa Andrea Uherková

Jozef Struhár (1966), vyučený strojár, amatérsky ovocinár zo Zábudišovej v Bošáckej doline

Ing. Andrea Uherková, doktorandka štúdia ekológie a ochrany biodiverzity na TU vo Zvolene, študentka doktorandského stupňa na Katedre plánovania a tvorby krajiny, Fakulte ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene, uherkova.andrea(zavináč)gmail.com