VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Človek - hospodár po niekoľko storočí vchádzal do sadov, aby si zabezpečil obživu - načahoval sa do korún stromov, aby pozbieral sladké jablká, hrušky, slivky, čerešne či iné chutné ovocie. V sadoch sa však tiež skláňal k zemi, aby zabezpečil potravu pre zvieratá, ktoré choval. A tak za rána svišťal kosou pomedzi kmene ovocných drevín, aby neskôr z trávy nasušil seno na zimu. Prípadne doň pustil ovce, kozy či kravy, nech sa nakŕmia samé. Tie udržiavali sad priechodný a prírodne ,pokosený‘, z čoho profitovali obe strany. Zmenou hospodárenia v krajine však zaniká aj udržiavanie sadových lúk.

Čo je to sadová lúka?

Sadová lúka je biotop, ktorého vznik a ďalšiu existenciu podmieňuje človek. Pozostáva z dvoch zložiek: ovocný strom a travinno-bylinný podrast. V článku sa zameriame na lúčnu časť tohto spoločenstva, ktorá je podobne významná ako samotné stromy. Čerpali sme pritom najmä z prác slovenských autorov, ktorí sa sadovým lúkam venovali alebo venujú, predovšetkým zo štúdií M. Labudu, H. Žarnovičana, H. Ružičkovej a tej istej autorky vo spolupráci jednak s Ľ. Haladom, jednak (monograficky) s E. Kalivodovou (detailnejšie v zozname literatúry na webu).

Pojem „sadové lúky“ sa začal používať až od polovice 20. stor., hoci táto forma obhospodarovania je v strednej Európe známa už niekoľko storočí. Sadové lúky sa dajú chápať aj ako špecifický typ biotopu spájajúci podmienky lesného prostredia a otvorenej krajiny. Charakteristické preň sú stromová etáž tvorená jedincami ovocných drevín, riedky korunový zápoj, pohyblivé mozaikovité zatienenie, absencia krovinového poschodia a lesného okraja, presvetlenosť podrastu, vyššia teplota na stanovišti v porovnaní s lesom a nižšia ako na lúke. Lúky so starými vysokokmennými ovocnými stromami sú druhovo a stanovištne bohatými biotopmi, ktoré popri rôzne veľkých fragmentoch lesa a krovín v podobe plôch, línií alebo skupín reprezentujú poloprírodnú vegetáciu. Označenie „sadová lúka“ má svoj pôvod predovšetkým v priestorovom usporiadaní tradične vysokokmenných ovocných stromov, ktoré sa javia byť v krajine viac či menej voľne rozptýlené, či už vo forme markantných solitérnych stromov, alejí, stromoradí, alebo vo forme parkovo upravených porastov ovocných stromov. Tradičné sady sú charakterizované ako zoskupenia viacerých ovocných stromov, ktorých vzdialenosť medzi korunami nie je väčšia ako 20 m, pričom sú permanentne zatrávnené. Na rozlíšenie týchto tradičných foriem od novodobých foriem (nízkokmenné, intenzívne obhospodarované ovocné sady) vzniklo súhrnné označenie „roztrúsené sady“ (angl. scattered trees). Rozhodujúcim kritériom pri vizuálnej identifikácii sadových lúk zostáva optický vzhľad, kedy strom zostáva i pri veľkoplošných sadových lúkach rozlíšiteľný ako indivíduum, na rozdiel od nízkokmenných intenzívne obhospodarovaných sadov, kde sa strom stáva opticky súčasťou rady alebo bloku stromov. Sadové lúky predstavujú špecifický biotop stredoeurópskej kultúrnej krajiny. Sú refúgiom veľkého počtu rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré nachádzajú v tomto type biotopu optimálne životné podmienky. Bylinná etáž pod stromami má tiež protierózny efekt a zvyšuje ekologickú stabilitu územia.

Kde ich môžeme nájsť?

Na Slovensku sa najčastejšie vyskytujú vo forme menších súkromných výsadieb v nižších a stredných horských polohách, najmä v oblastiach s roztrúseným osídlením (kopanice, lazy, štály), prípadne vo forme družstevných sadov s výmerou do niekoľko desiatok hektárov. Nachádzajú sa najmä od Malých Karpát cez Biele Karpaty, Javorníky, Strážovské vrchy, Inovec, Tribeč, Vtáčnik, Štiavnické a Kremnické vrchy, Krupinskú planinu, Javorie a Poľanu, ale i v niektorých osadách a banských mestách (Banská Štiavnica, Nová Baňa, Kremnica). V menšej miere sú však zastúpené v obciach takmer po celom Slovensku. Boli vysádzané na plochách nevhodných pre intenzívnejšiu poľnohospodársku činnosť.

Ovsíkové lúky

Na druhové zloženie travinno-bylinných porastov má vplyv najmä živinový a hydrický režim ako aj využitá pratotechnika. Vegetácia lúk v ovocných sadoch nie je iná ako v okolí bez stromov. Zo strany ľudí si však zväčša zasluhovali väčšiu ochranu. Mimo sadov takéto druhovo bohaté lúky často úplne zanikli, boli rozorané alebo intenzifikované. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce spoločenstvá sadových lúk patria ovsíkové lúky (Arrhenatheretum elatioris Scherrer 1925). Vznikli intenzívnym využívaním a hnojením kvetnatých širokolistých suchých lúk. Tieto lúky boli v minulosti značne rozšírené, najmä v rámci striedania kultúr na ornej pôde. V súčasnosti mimo kopaníc takmer neexistujú. Vyskytujú sa len ich ruderalizované formy, najmä pri cestách a hrádzach a môžeme nájsť aj na stanovištiach pozdĺž potočných nív.

Trávy, margarétky i vstavače

Na ovsíkových lúkach síce zväčša nenachádzame žiadne vyslovene vzácne či zriedkavé druhy, avšak toto lúčne spoločenstvo je považované za typickú kvetnatú lúku. Nachádzame tu množstvo pestro kvitnúcich bylín, ktoré z intenzívne obhospodarovanej kultúrnej krajiny ustupujú, či dokonca už úplne vymizli. Celkovo hovoríme približne o 70 - 80 druhoch, ktoré sa na ovsíkových lúkach pravidelne vyskytujú, aj keď na konkrétnej lokalite nachádzame zväčša 25 - 35, zriedkavejšie do 40 rastlinných druhov. Popri trávach, ako je napríklad ovsík vyvýšený (Arrhenatherum elatius), trojštet žltý (Trisetum flavescens), kostrava lúčna (Festuca pratensis), veľkú časť biomasy tvoria kvitnúce byliny, napr. šalvia lúčna (Salvia pratensis), zvonček konáristý (Campanula patula), margaréta biela (Leucanthemum vulgare), lomikameň zrnitý (Saxifraga granulata), na jar fialka voňavá (Viola odorata) a mnohé ďalšie. Polohy na výslní majú pestrejšie porasty, zatienené bujnejšie - s trebuľkou lesnou (Anthriscus sylvestris), kostihojom hľuznatým (Symphytum tuberosum), pľúcnikom lekárskym (Pulmonaria officinalis), a na vlhších miestach aj so žihľavou (Urtica dioica). Druhové zastúpenie sa mení aj v závislosti od lokality. V Bielych Karpatoch vstupujú napríklad viaceré teplomilné druhy ako dominantná tráva stoklas vzpriamený (Bromus erectus) a viaceré kvitnúce byliny. Relatívne často tu môžeme nájsť druhy blyskáč cibuľkatý (Ficaria bulbifera), veternica hájna (Anemone nemorosa), kozonoha hostcová (Aegopodium podagraria), mrvica lesná (Brachypodium sylvaticum), huchavník žltý (Galeobdolon luteum), pakost smradľavý (Geranium robertianum), vo vyšších polohách i krkoška chlpatá (Chaerophyllum hirsutum).

Na druhové zloženie sadových lúk majú vplyv aj vlastnosti stanovišťa, z ktorých sa výrazne uplatňujú najmä vlhkosť (rozlišujeme suché, svieže až vlhké ovsíkové lúky). Suché, či naopak zamokrené stanovištia nie sú vhodné pre výsadbu sadových lúk. Ak sa však sadová lúka na takejto ploche nachádza, poskytuje životný priestor zriedkavým a ohrozeným druhom, ako napríklad viacerým druhom čeľade Orchidaceae. Tie sú súčasťou napríklad bielokarpatských sadových lúk. Môžeme tu nájsť vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii) vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis).

Nemenej podstatným faktorom na týchto lúkach sú samotné stromy, ktoré spôsobujú mozaikovité zatienenie podrastu, čo umožňuje existenciu silvikolných druhov mimo lesného prostredia.

Refúgium pre živočíchy

Ešte väčší význam ako pre vegetáciu majú tieto sady pre živočíšstvo - pre vtáky, motýle, rôzne druhy hmyzu a drobné cicavce, ktoré tu našli posledné refúgiá na prežitie. Sú to nesmierne bohaté biotopy, skutočné biocentrá a biokoridory, spájajúce rôzne časti kultúrnej krajiny, ktoré si zaslúžia mimoriadnu pozornosť. Pre ochranu prírody má význam najmä bylinná etáž pod stromami, ktorá zvyšuje druhovú diverzitu sadu. Pre optimálny rozvoj vegetácie nie je obmedzujúcim činiteľom zatienenie pod ovocnými stromami, ale dostupnosť živín a vody. Sadové lúky možno zaradiť medzi druhovo najbohatšie biotopy strednej Európy, pričom nejde len o veľmi vysokú druhovú diverzitu, ale predovšetkým o vysoký počet druhov, ktoré zaraďujeme medzi tzv. špecialistov. Diverzita živočíchov je pri sadových lúkach oveľa vyššia ako diverzita rastlín. Príčinou tohto javu je jednak všeobecne vyššia druhová rozmanitosť živočíchov a taktiež vysoká štruktúrna diverzita sadových lúk, ktorá poskytuje vhodnú ekologickú niku prítomným živočíšnym druhom. Najviac zástupcov je z kmeňa článkonožce (Arthropoda). Podľa viacerých zdrojov tu počet živočíšnych druhov kolíše od 2 500 do 5 000, čím prevyšuje aj ostatné biotopy, napríklad lesné.

Bylinná etáž pod stromami v sade je dôležitým zdrojom potravy pre vtáctvo. Potravu tu nachádzajú najmä druhy ako kanárik poľný (Serinus serinus), stehlík zelený (Carduelis chloris), pinka lesná (Fringilla coelebs), stehlík obyčajný (Carduelis carduelis). Závažným je však fakt, že cca 20 % vtáčích druhov žijúcich v sadových lúkach patrí medzi ohrozené druhy. K týmto druhom patria najmä tie, ktoré bolo možné ešte donedávna označiť ako charakteristické druhy sadových lúk: žlna zelená (Picus viridis), ďateľ malý (Dendrocopos minor), krutohlav obyčajný (Jynx torquilla), kuvik obyčajný (Athene noctua), strakoš červenohlavý (Lanius senator).

Prevažná väčšina vtákov vyskytujúcich sa v sadových lúkach patrí k hmyzožravým druhom, významným najmä z hľadiska biologického boja proti škodcom poľnohospodárskych kultúr. Z hmyzu sa tu vyskytuje množstvo druhov motýľov (Lepidoptera) a niektoré chrobáky (Coleoptera). Zvlášť dôležité sú niektoré druhy blanokrídlovcov (Hymenoptera) opeľovačov ovocných stromov. Takmer v každom sade sa na lúčnych spoločenstvách zdržujú čmeliaky (Bombus sp.), ktoré z kultúrnej, intenzívne využívanej krajiny u nás takmer vymizli. Sadové lúky predstavujú skvelý biotop aj pre včely, najmä ak sa citlivým manažmentom podporuje výskyt kvetnatých lúk s nektáronosnými bylinami. Kvety jabloní, hrušiek, čerešní či sliviek navyše v sadoch poskytujú skorú potravu pre včelstvá, čo je významné najmä pre včelie kráľovné, vylietavajúce na jar po hibernácii. Z cicavcov sú hojne prítomné skupiny Rodentia a Chiroptera, využívajúce dutiny stromov. Z hlodavcov je to predovšetkým plch sivý (Glis glis) a pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius), ktoré sú najrozšírenejšími druhmi tejto skupiny v sadových lúkach strednej Európy.

Sadové lúky a opustené záhrady sú tiež genofondovými plochami rizikových druhov živočíchov. Vyskytuje sa tu a hniezdi napríklad ohrozená prepelica (Coturnix coturnix). Tento celoeurópsky druh stratil v dôsledku sceľovania pôdy, chemizácie a mechanizácie poľnohospodárskej výroby svoj pôvodný biotop a sadové lúky predstavujú preň útočisko.

Prvky zvyšujúce biodiverzitu sadu

Zvýšiť druhovú rozmanitosť v sade môžeme aj ponechaním mŕtveho dreva na zemi či stojacich dutinových suchých stromov. Okrem využitia prirodzených prvkov v sade môžeme organizmom pomôcť aj budovaním a rozmiestnením prvkov zvyšujúcich biodiverzitu (drobné krajinné štruktúry na podporu zlepšenia potravných a úkrytových biotopov). Patria sem remízky, kvetnaté a bylinkové plôšky, kamenné stienky a kopy, mŕtve drevo, hotely pre hmyz, hadníky, ježníky, jašterovníky, bydielka pre dravcov, vodné biotopy. Podporia sa hniezdne podmienky vtákov a podobne.

Dedičstvo minulosti

Sadové lúky sú vo väčšine prípadov úzko spojené s výskytom starých a krajových odrôd ovocných drevín. Tie sa totiž v minulosti pestovali na silno rastúcich, prevažne generatívne množených podpníkoch, ktoré pre svoj rast vyžadujú väčší priestor a sú natoľko silné, že pre ne v dospelosti travinno-bylinný podrast nie je konkurenciou. Celkovú diverzitu ekosystému sadových lúk je teda možné zvýšiť pestrou druhovou a najmä odrodovou skladbou ovocných drevín. V našich podmienkach sa tradične pestovalo síce len zo päť hlavných druhov a niekoľko ďalších doplnkových, no ich odrodová skladba môže byť veľmi bohatá. Na území ovocinársky významnejších obcí je možné nájsť aj viac ako stovku odrôd jabloní či tridsať - štyridsať odrôd hrušiek. Výber odrodovej skladby pri zakladaní sadov samozrejme nebol neuvážený, nesmeroval k maximalizácii. Podliehal najmä sezónnosti ovocia, potrebe a možnostiam jeho využitia, preto aj samotné sady pozostávajú z obmedzenejšieho počtu odrôd. Vzťah medzi odrodovou diverzitou drevín a štruktúrou ostatných biotických zložiek tohto ekosystému nie je do hĺbky preskúmaný. Pravdepodobne by sme našli vzťah medzi početnosťou špecifických skupín mikroorganizmov a bezstavovcov, ktoré viac preferujú určité odrody. Náchylnosť týchto odrôd je v ovocinárskej literatúre spracovaná a účelovo hodnotená ako vplyv chorôb a škodcov. V úvode príspevku sme uviedli krátku charakteristiku sadových lúk ako rozvoľnených porastov. Svojim charakterom pripomínajú lesostepné formácie, ktoré na našom území nájdeme len zriedka. Súčasné intenzívne ovocinárstvo má inú podobu. Charakterizujú ju husté výsadby slaborastúcich stromov na opore so závlahou a intenzívnou reguláciou medzidruhových vzťahov. Využíva sa rôzna forma kultivácie medziradí, pričom jednou z nich je aj ponechanie zatrávnených pásov. Tieto porasty sú však umelo zakladané, druhovo chudobné a intenzívne kosené. Spoločenstvá, ktoré sa tu vyvinú, sú obsahovo aj funkčne jednoduché, vzdialené komplexným vzťahom v poloprírodných travinno-bylinných porastoch vyvinutých sadových lúk.

Kosba a pastva v tieni stromov

Najvhodnejším spôsobom pre zachovanie a zvýšenie druhovej diverzity sadových lúk sa javí byť kombinácia kosby a pastvy. Pre uchovanie kvetnatého charakteru bylinnej etáže je potrebná pravidelná údržba tradičným spôsobom - t.j. kosenie raz alebo dvakrát za rok a iba extenzívne prihnojovanie. Primerané spásanie, ktoré nespôsobí škody na stromoch, má na druhovú rozmanitosť tiež pozitívny vplyv (sadové lúky sú v tom prípade vlastne sadovými pasienkami). Spásanie sa vyznačuje zvyšovaním populácie orchideí na úkor chutnejších rastlín kvôli ich toxicite, pretože zviera sa im prirodzene vyhýba. Optimálnym druhom pre pastvu sa javia ovce, ktoré spásajú travinno-bylinný porast a menej sa zaujímajú o dreviny. Pasenie hovädzieho dobytka, koní a najmä kôz možno pripustiť iba za predpokladu ochrany kmeňov proti okusu a odieraniu. Z hygienických dôvodov je nutné, aby sa zvieracie exkrementy do zberu úrody rozložili. Kvôli nebezpečenstvu zhutnenia pôdy a poškodenia koreňov je pasenie prípustné len za sucha. Sady na vlhkých stanovištiach a strmých svahoch sa dajú využívať iba pre pasenie ľahkých zvierat ako oviec a mladého dobytka. Viacerí autori odporúčajú kosiť čo najneskôr, v júli - auguste, keď sú odkvitnuté rastliny pre opeľovače. Ak chceme kosiť už v júni, tak až koncom, aby nedošlo k poškodeniu menších mravčích kôp a mohli vyhniezdiť vtáčie druhy hniezdiace na zemi, napr. strnádka obyčajná (Emberiza citrinella) alebo jarabica poľná (Perdix perdix). Je tiež dobré nechávať stále na inom mieste v sade pás nepokosenej trávy (napríklad 2 m široký), ktorý poskytuje biotop pre včely aj v neskorom lete a zároveň úkryt pre bezstavovce a drobné stavovce v sade. Najlepšie je rozložiť kosbu na dlhšie časové obdobie, čo má priaznivý efekt na biocenózy a tiež je dobré použiť ručnú kosbu.

Ohrozenie a možnosti záchrany sadových lúk

Dôvodov postupných zmien v manažmente sadov je niekoľko. Zníženie počtu obyvateľov kopaníc, kde sa sadové lúky často vyskytujú, a zvyšovanie ich priemerného veku neumožňuje pokračovať v starostlivosti o sady v ich pôvodnej výmere a s rovnakou intenzitou. Problémom ostáva aj sťahovanie obyvateľov do miest, neprehľadnosť vlastníckych vzťahov, nedostatočný záujem zo strany novodobých majiteľov sadov a v neposlednom rade neexistujúca finančná podpora ich tradičného manažmentu, čo neraz vedie k degradácii a zániku týchto spoločenstiev. Nezáujem o pokosenú trávu zo strany majiteľov vyplýva z poklesu počtu chovaných hospodárskych zvierat. Jedným z možných riešení je predaj získaného krmiva externým odberateľom, čo však naráža na ekonomický problém. Na ploche ponechaná biomasa podlieha hnilobným procesom a môže tiež zmeniť floristickú a následne faunistickú štruktúru spoločenstiev. Sadové lúky obohacujú kultúrnu krajinu a stabilizujú druhovo bohatú faunu a flóru, tvoria cenné habitaty a refúgiá pre živočíšne a rastlinné druhy, ktoré inak v kultúrnej krajine nenachádzajú životný priestor. Reálna šanca pre zachovanie týchto vzácnych a jedinečných biotopov je v súčasnosti najmä v rastúcom záujme obyvateľstva o regionálne pôvodné a zdravé poľnohospodárske produkty, v danom prípade ide najmä o ovocné šťavy či o samotné ovocie zo sadových lúk, ktoré často dosahujú kvalitu porovnateľnú s kvalitou biopotravín.

Príklad starostlivosti o sadovú lúku v Španí

Okrem toho, že množstvo sadových lúk zarastá a zaniká, existujú aj svetlé príklady opätovného hospodárenia v krajine. Na Slovensku sú nimi napríklad EkoFarma na háji v Devičanoch, kde sad prepásajú ovce, alebo Sad Lívia v Kolíňanoch. Tu chovajú okrem iného aj trochu netradičné vietnamské prasiatka. Výraznou snahou je obnova hospodárenia v sade Španie v Novej Bošáci, ktorý sa nachádza v hornej časti Bošáckej doliny v Bielych Karpatoch a z väčšej časti ho tvorí jabloňovo- slivkovo-hruškový ovocný sad, o rozlohe 23 ha. Občianske združenie Pangaea, ktoré sad odkúpilo, ho obnovuje podľa trvaloudržateľných prírodných princípov s cieľom zachovať genofond starých odrôd a zvyšovať biologickú ochranu a rozmanitosť. Robí tak v spolupráci s Bratislavským regionálnym ochranárskym združením (BROZ), ktoré ma na starosti pastvu hospodárskych zvierat v sade cez projekt LIFE Motýli ČR - SR. V súčasnosti sa na 12 hektároch obhospodarovanej plochy pasie 46 oviec a 30 kôz. Extenzívna pastva je celoročná a kvôli záujmom ochrany prírody sa vypása mozaikovito s ohľadom na všetky organizmy v sade. Územie ešte nie je ukážkovou sadovou lúkou, keďže sa vypása zatiaľ iba rok, ale už teraz vidieť výsledky po štvornohých bylinožravcoch ako aj dvojnohých členoch združenia Pangaea, ktorí sa starajú o čistenie (odstraňovanie krovinnej a travinno-bylinnej biomasy sadu ľahkou mechanizáciou), orez ovocných stromov a odstraňovanie preschnutých konárov. O význame tohto snaženia hovorí aj veľký záujem zo strany verejnosti, ktorá navštevuje často sad počas rôznych exkurzií, kurzov a workshopov.

Použitá literatúra:

LABUDA, M.: Sadové lúky - špecifický typ biotopu a ich význam v kultúrnej krajine. Acta facultatis Ecologiae, Journal of Faculty of Ecology and Environmental Sciences. Technical University in Zvolen 2011, č. 24 - 25, s. 79 - 89.

RUŽIČKOVÁ, H.: Sadové lúky majavsko-bielokarpatských kopaníc a ich význam pre ochranu prírody na Slovensku. Ochrana prírody 15, Banská Bystrica 1997, s. 83 − 94.

RUŽIČKOVÁ, H. - HALADA, Ľ.: Orchard meadows of Banská Štiavnica town (central Slovakia). In: Polis Botanical Studies 19, Kraków 1997, p. 211 − 218.

RUŽIČKOVÁ, H. - KALIVODOVÁ, E. (1997): Ostrovy biodiverzity v intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine Myjavskej pahorkatiny. Životné prostredie vol.31, No 2, p. 77 - 79.

RUŽIČKOVÁ, H. - KALIVODOVÁ, H.: Kvetnaté lúky - prírodné bohatstvo Slovenska. Bratislava: Veda, yvdavteľstvo SAV, 2007, 130 s.

ŽARNOVIČAN, H.: Management of Orchard Meadows of Kopanitsee Settlements of Myjava-White Carpathians Mts. in the Past and Nowadays. Životné prostredie 46, 2012, č. 5, s. 271 - 275.

Ing. Andrea Uherková - doktorandka na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, členka redakčnej rady časopisu Veronica. Skúma okrem iného staré a krajové odrody jabloní, hrušiek a tiež oskoruše. Je šéfredaktorkou študentského časopisu eFEEkt.

Mgr. Bruno Jakubec, PhD. - pôsobí ako odborný asistent na Katedre plánovania a tvorby krajiny Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Venuje sa najmä problematike ochrany starých a krajových odrôd ovocných drevín, či už v rámci fakulty, Správy CHKO Biele Karpaty alebo OZ GenoFond.