VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Každý si v živote musí nájsť svoj malý kúsok zeme, na ktorom bude pevne stáť.
 

Je naozaj ťažké odpovedať na otázku, ktorý kúsok Slovenska je vášmu srdcu najbližší a najmilší. Pre väčšinu ľudí je to rodný kraj, s ktorým sa spája šťastný čas detstva a kam sa stále radi vracajú, alebo miesto, kde nachádzajú domov so všetkým, čo k tomu patrí. V ideálnom prípade je to spojenie oboch. Poznám viacero ludí, ktorí dospeli k tomuto poznaniu a v kútiku duše im tak trochu závidím. Identifikujú sa s krajinou, ktorú majú radi a v ktorej si našli svoje pevné miesto. Je dosť bolestivé priznať sa k tomu, že ako rodenej Bratislavčanke, ktorá tu má od malička svoj domov, sa mi nepodarilo vytvoriť si skutočne hlbší vzťah k rodnému mestu. Milujem okolie Banskej Bystrice obkolesené masívom Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, kde žili moji starí rodičia v malej dedinke Môlča. Vraciam sa do detstva a sprítomňujem si radostné a bezstarostné chvíle prázdnin strávené na dedine, dvor plný domácich zvierat, kopce za humnami popretkávané lúkami a lesíkmi, vraciam sa do Môlče, v ktorej starý otec našiel naplnenie svojho života ako učiteľ v dedinskej škole. Vybavia sa mi nespočetné potulky spojené so zbieraním hríbov v okolitých lesíkoch alebo malín na rúbaniskách Španej doliny. Tu sme obdivovali krásu drevených domčekov a nádherné paličkované čipky ako výsledok šikovných rúk žien sediacich na priedomí. Asi tu niekde ležia základy môjho vzťahu k prírode a k jednoduchým dedinským ľudom. Asi odvtedy potrebujem k svojmu životu hory, aj keď viem, že aj rovina má svoje čaro.

Počas štúdia na vysokej škole som mala obrovské šťastie, že som mohla spracovať svoju diplomovú prácu v lesoch Tatier. Bezprostredný každodenný kontakt s lesom viedol k vytvoreniu špecifického puta, začala som les vnímať úplne inak, v iných súvislostiach, nachádzať krásu v detailoch i v celku. Zároveň som si zamilovala výnimočnú a fascinujúcu krajinu veľhôr od úpätia až po najvyššie vrcholky hôr, so zurčiacimi bystrinami pretekajúcimi tatranskými dolinami, s lesmi popretkávanými rašeliniskami, s kvetnatými alpínskymi hoľami a obnaženými skalami končiarov, kde prežívajú len najodolnejšie živé organizmy. Tatry si absolútne získali moje srdce i dušu. Majestátne, premenlivé, drsné, ale zároveň láskavé k tomu, kto ich miluje a rešpektuje. Bytostný kontakt s divokou prírodou, pocit nepatrnosti v porovnaní s velikánmi, ktoré sa týčia k nebesám, učí človeka pokore voči prírode a zároveň oslobodzuje od problémov a starostí, ktoré sa tu stávajú bezvýznamnými. Pocit voľnosti a čistej radosti. Chrám, kde sa človek oddáva sebareflexii. Inšpirácia pre umelcov a všetky romantické duše. Posledné zvyšky rázovitých tatranských obcí podávajú svedectvo o živote ľudí pod Tatrami. A je nesporné, že život to nebol ľahký. Je rozdiel prichádzať ako návštevník alebo tu žiť.

Viem, že tu niekde nastal zlom v mojom živote, a dnes bez váhania odpovedám na otázku, ktorý kúsok Slovenska je krajinou môjho srdca. Do Tatier sa vraciam pravidelne a vždy netrpezlivo očakávam ten okamih, keď z vlaku uvidím ich majestátnu panorámu, srdce zaplesá radosťou a hrejivý pocit šťastia sa rozleje po celom tele. Je to pocit, aký prežívame pri návratoch domov. Ja si však uvedomujem, že sú to len návraty na čas určitý. To je zdrojom trýznivého pocitu, že vlastne nikam nepatrím úplne a stále len hľadám svoje pevné miesto.

Celkom nedávno sa rozšíril môj milovaný kraj o maličký kúsok Zamaguria - zabudnutý a takmer neznámy. Cez hrebeň Spišskej Magury nad tatranskou obcou Ždiar je to len kúsok do malebnej rázovitej zamagurskej obce Osturňa. Pomerne husté smrekové monokultúry sa odrazu rozostúpia a pred vami sa otvára priam rozprávková krajina. Jej neopísateľný pôvab vytvárajú jemne zvlnené kopčeky pokryté terasovitými políčkami a lúkami oddelenými medzami. Neprenikla sem poľnohospodárska intenzifikácia, a tak sa môžeme kochať pohľadom na vyváženú poľnohospodársku krajinu. Na lúkach sa sem-tam popásajú kravy. Na malých ovsených políčkach hojne kvitne dnes už veľmi vzácny kúkoľ poľný sprevádzaný belasou farbou nevädze poľnej. Pred nami na horizonte sa tiahne hraničný hrebeň s Poľskom, za chrbtom sa čnejú na obzore vrcholky vápencových Belianskych Tatier, ktoré dotvárajú čaro a harmóniu okolitej krajiny. Dolu v údolí sa tiahne nekonečne dlhý rad domov, zväčša dreveníc, ktoré ako náhrdelník lemujú cestu po oboch stranách. Môžeme tu obdivovať majstrovské stavby našich predkov, pre ktorých drevo znamenalo záruku života. Skutočne umelecká práca šikovných rúk je dnes vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

História obce siaha do 14. storočia, keď ju založili rusínski Valasi pozdĺž Osturnianskeho potoka. Dlho sa tu zachovali zvyky Podkarpatskej Rusi a pretrvávajú dodnes v podobe pozmeneného rusínskeho jazyka, ktorým sa odlišuje Osturňa od najbližších obcí - Veľkej a Malej Frankovej či Podspádov. Obyvatelia sa dodnes hlásia ku gréckokatolíkom, čo je tiež špecifikum Osturne.

Idylický obrázok Osturne sa naskytne návštevníkovi, ktorý sem náhodou zablúdi. Jediná prístupová dopravná cesta vedie totiž obrovskou okľukou cez Kežmarok, Spišskú Belú, Spišské Hanušovce, až nakoniec končí akoby na konci sveta - v Osturni - „pánu Bohu za chrbtom“. Návštevník tu objaví klenoty, ktoré poskytnú jeho duši hlboký zážitok. Ak však pobudne trochu dlhšie, prvotné nadšenie sa zmení na smutný pocit zvierajúci srdce. Osturňa totiž vymiera! Dnes tu žije len 450 obyvateľov, z toho 260 v dôchodkovom veku, ročne opustí obec 50 obyvateľov. Dve školy zívajú prázdnotou, 120 domov z celkového počtu 282 je opustených. Na úzkych políčkach, ktoré siahajú od poľskej hranice až po hrebeň Spišskej Magury nad Ždiarom, už často nemá kto pracovať. Sú odsúdené na postupné zarastanie kriačinami. Staré elektrické vedenie dosluhuje, vodovod je vybudovaný len v strednej časti. Novovybudovaný penzión Osturňa na dolnom konci je prázdny.

Toľko fakty zo života obce. Ostrý kontrast neradostnej skutočnosti a prvotného nadšenia z malebnej krajiny, kde sa až doteraz snúbil harmonický vzťah človeka a prírody vo vyváženej poľnohospodárskej krajine. Aký osud čaká Osturňu? Zmení sa na mŕtvu obec, kde sa chodia rekreovať ľudia z miest? Alebo sa podarí zachovať tradíciu predkov a v žilách obce bude naďalej prúdiť krv? Koľko je takýchto zabudnutých, vymierajúcich končín, ktoré by potrebovali ľudí, pre ktorých by sa stali krajinou srdca i domovom zároveň. A koľko je ľudí, hľadajúcich krajinu srdca, v ktorej by našli domov, alebo hľadajúcich v domove krajinu svojho srdca? Pretože aj známa pravda hovorí: chránime a zveľaďujeme len to, čo milujeme, a milujeme to, čo poznáme a čomu rozumieme.