VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Krajinou môjho srdca je miesto, kde som prežil chvíle svojho detstva a mladosti. Sú to Rusovce, kedysi dedinka, dnes súčasť Bratislavy. Tu som so svojimi kamarátmi vyrastal, chodil do školy a stváral rôzne pestvá, ktoré patria k chlapčenskému veku. Po vynútenom odchode do panelákovej džungle Petržalky zostali mi v srdci spomienky na staré Rusovce, ktoré sa už s tými dnešnými nedajú ani porovnať. Tie dnešné stratili ducha rázovitej dolnozemskej dedinky s pozdĺžnymi domcami, niektorými vystavanými len z nepálených tehál, ležiacimi na naplaveninách mohutnej rieky Dunaj. Ten sa za mojich chlapčenských čias dokázal ešte ukázať ako dobrý sluha, ale zlý pán. Pamätám si jednu menšiu povodeň na dolnom konci Rusoviec, keď boli mierne zaplavené družstevné role a marhuľové sady ležiace pod starou hrádzou.

Veľmi rád si spomínam na jarné a letné výlety s mojím verným kamarátom na slepé ramená Dunaja. Bolo to ešte v čase pred výstavbou vodného diela Gabčíkovo. Mali sme starú pramicu a ňou sme sa často plavili po ramenách a zažívali sme malé dobrodružstvá pri objavovaní nových malebných zákutí, ktoré si vytvoril Dunaj na svojej ceste do Čierneho mora. Ako chlapci sme veľmi túžili doplaviť sa až tam.

Rodičia môjho kamaráta pracovali v bufete, ktorý stál iba niekoľko metrov od brehu Dunaja. Tam predávali v lete a na jeseň pivo a pečené klobásy. Vtedy tu posedávalo veľa trampov a turistov. S ušami nastraženými ako zajace sme počúvali ich rozprávanie. Veľa sa hralo na gitare, spievalo a tancovalo a mne to pripomínalo poviedky Jacka Londona z oblasti kanadských jazier, ktoré som ako chlapec doslova hltal.

Na hlavnom toku Dunaja každý rok kotvila veľká loď, ktorá sa naozaj plavila po Čiernom mori. Chlapík, ktorý na nej býval, nám za pomoc pri upratovaní lode občas požičiaval svoj čln, s ktorým sme brázdili po zátočinách a niekedy aj po hlavnom toku Dunaja. Vtedy ešte bolo čo objavovať! Dunaj bol čistejší, lemovali ho lužné lesy, v ktorých nebol problém vidieť srnce, diviaky, líšky a na brehoch v lete volavky a kormorány. S mojím bratom sme niekedy navštevovali Ostrov kormoránov, kde si on a jeho kamaráti vystavali trampskú osadu. Po výstavbe VD Gabčíkovo už neostali žiadne stopy po tomto malom raji, rovnako ani po mnohých ďalších ostrovoch. Zmizla topoľová aleja, ktorá strážila cestu k bufetu, neexistuje už ani starý marhuľový sad, kam sa chodili pásť kone správcu lesov. Dnes sú tam len umelé štrkové násypy a novovybudovaná hrádza, po ktorej sa preháňajú nákladné autá. Po ôsmich rokoch som opäť navštívil staré miesta a len hmlisto som tušil, že by to mohli byť oni. Už síce vidno, že les sa sem opäť vracia, aj keď veľmi váhavo. Dúfam, že niekedy znovu uvidím lietať roháče medzi stromami rusovského lužného lesa, že budem počuť sovy za súmraku a plaviť sa po Dunaji môjho detstva. Hádam to neostane iba snom.

Ján Sarka - študent oboru environmentalistika PríF UK v Bratislave