Čtení na tyto dny

Lesík

jemuž dobré čtvrtstoletí říkáme "náš"
a jenž nás po léta živil velmi velice
houbami (poté co ubylo hřibů
hlavně růžovkami klouzky kuřátky)
malinami borůvkami
a když nebyly žádné plodiny
odnesli jsme si pár šišek
na zimní podpal
anebo jsme odtáhli dva tři sucháry
ten lesík se náhle
zvedl nad nízká mračna
a odplul směrem k Rozseči

Zbylo po něm mlhami udusané hřiště
s několika sytě tmavomodrými trsy
hořečku brvitého
na okraji

(Ludvík Kundera) 

 

Krajina môjho srdca


Jana Ružičková, č. 1/2006, s. 18

Vysoké Tatry sú určite krajinou srdca pre mnohých a uvedomili si to intenzívnejšie v novembri minulý rok, po vetrovej kalamite. A ešte aj ten augustový požiar. K Tatrám mám veľmi blízko, ako ekosozológ si myslím, že ochrana prírody v dnešnom svete často ťahá za kratší koniec. V Tatrách by to však nemalo tak byť.

Narodila som sa v Bratislave a nedám na ňu dopustiť, aj keď cez križovatky som zvykla prebehnúť so zapchaným nosom (počas štúdia environmentalistiky). Chemickú továreň zvanú „Dimitrovka“ bolo cítiť vždy, keď ste do Bratislavy prichádzali z východnej strany. Presťahovala som sa do menšieho a čistejšieho mestečka. O dva roky mi bolo vzácne čo i len chodiť po bratislavských chodníkoch. Vrátila som sa celkom zaskočená, ako mi toto mesto prirástlo k srdcu. Ani neviem prečo. Z mesta sme takmer rok čo rok utekali cez prázdniny do hôr, väčšinou na chatu do Vysokých Tatier, do Tatranskej Štrby. Čistý vzduch a hory mali nám, mestským deťom, upevniť zdravie. Cesta vlakom z Bratislavy trvala okolo sedem hodín. Veľmi sme sa tešili, keď sa na horizonte objavil Kriváň. Ten pohľad nás vždy vítal a s ním sme sa zakaždým s Tatrami lúčili. Od stanice to bol hodný kus cesty pešo, bývalú zubačku pripomínal len starý, zarastený násyp. Chát bolo za Tatranskou Štrbou len zopár. Vo veľkých kufroch sme terigali všetko potrebné, dokonca aj obliečky na periny. Čakali nás dva týždne, niekedy aj mesiac pobytu v Tatrách, z pohľadu dnešnej doby úplný časový luxus. K chate sa dalo dostať len cez širokú drevenú lávku ponad potôčik. Malé smriečky namiesto plota ohraničovali náš svet. Ľadová pitná voda tiekla z hadice, zavesenej na konári smreka, priamo pri kuchynskom okne. Boli to krásne časy. Do najbližšieho obchodíka v osade bola hodina cesty a chlieb po ceste naspäť chutil neskutočne dobre.

Naším prvým výletom bola vždy pešia túra na Štrbské pleso, po trase starej zubačky. Až oveľa neskôr som zistila, že pôvodná, teda prvá zubačka fungovala na parný pohon a premávala v rokoch 1896 až 1932. V období, keď sme do Vysokých Tatier začali chodiť, nič nenasvedčovalo tomu, že by sa zubačka niekedy mala obnoviť. O to nám bolo Štrbské pleso vzácnejšie, keď sme k nemu vyšliapali strminou. Možno preto mám doteraz rada prechádzku okolo plesa - ako odmenu.

Okrem horských túr si dobre pamätám výlety ďaleko do lesov pod Kriváňom. Vedeli sme, kde je smrečina s najlepšími čučoriedkami, slnkom rozpálené rúbaniská, tmavý smrekový les či lesná škôlka. Potoky v nižších polohách nemali celkom krištáľovú vodu, lebo pretekali cez pasienky a boli dosť často prebrázdené kravskými kopytami.

Po niektoré roky bolo veľa húb, niektoré úlovky nás vyšli veľmi draho, keď rástli na pni s osím hniezdom. Neskôr pribudlo hlavne hubárov, keď začali v okolí rásť chaty ako huby po daždi. Najlepšie „dubáky“ (hríb smrekový) s veľmi tmavými hlávkami rástli na Važeckých lúkach pri skupinkách smrekov, akoby sa hrali na schovávačku.

Nebolo lepšej polievky ako plávková s mrveničkou a s petržlenom, ktorú varila omama podľa liptovského receptu. Keď ona zbierala plávky (holubinky), bolo to niečo ako obrad. Každú hubu dobre prezrela a ochutnala, či neštípe. Rasca (kmín) do polievky rástla na blízkej lúke. Stalo sa, že niekedy v strede leta takmer neprestajne pršalo, aj dva týždne. A tie tatranské búrky, búrenie živlov som začala ticho obdivovať až oveľa neskôr. Keď je napr. v Bratislave kopa snehu a metelica, všetko sa stíši, spomalí, asfalt a betón prikryjú záveje snehu - akoby sa do mesta opäť na chvíľu vrátila príroda.

Najčarovnejšie sú (alebo boli?) vo Vysokých Tatrách vône. Jemná vlhká vôňa podmáčaného lesa s machom a čučoriedím, vôňa vodnej hmly pri vodopáde, ktorá sadá na vlasy a na tvár, intenzívna vôňa suchého ihličia, studená a šteklivá vôňa skalných masívov. Vôňa snehu, trblietajúceho sa na slnku, alebo skrytého v mliečnej hmle. Pre nos z mesta úplný gejzír vôní a zážitkov. Mám rada aj podhorie s omamnými vôňami lúčnych bylín, hoci aj podfarbené nádychom kravského lajna, vysušeného na slnku.

Na jedny meniny v Tatrách nikdy nezabudnem. Ráno sme sa zobudili a rodičia sedeli v dolnej izbe s uchom nalepeným pri starom rádiu. Nad nami lietali helikoptéry. Z vyhliadky pod lesom bolo dobre vidieť na cestu. Ten pohľad bol neskutočný. Po hlavnej ceste sa valili tanky, jeden za druhým ako šnúra. Pobyt v Tatrách sme si nútene predĺžili, zrazu bolo veľmi blízko k susedom. Už ani neviem, ako sme sa to leto dostali domov.

Keď začala v roku 1970 premávať nová zubačka (ozubnicová železnica, tentoraz elektrická), nastalo na Štrbskom plese veľa zmien. Vznikol Areál snov a panorámu horských štítov doplnili skokanské mostíky a hotel Panoráma. Ešte dlho po Majstrovstvách sveta v lyžovaní predávali na Štrbskom plese veľké lízanky s emblémom FIS. Neskôr sme začali do Vysokých Tatier chodiť autom a to prinieslo nové možnosti, nové vzdialenosti, cesty do okolia Tatier, aj na poľskú stranu. Aj nás pohltilo hltanie kilometrov a možnosti spoznávať. V Tatrách v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bývalo množstvo turistov a áut. Postupom času bolo menej príležitostí chodiť do Vysokých Tatier, ale začala som objavovať Roháče a Belianske Tatry, aby bola tatranská mozaika a rozmanitosť kompletná.

Kežmarské Žľaby, svetielka v noci na Lomnickom štíte, neuveriteľná zima, ako z rozprávky, mohutné zasnežené jedle a smreky v prírodnej rezervácii Mokřiny. Takto na mňa pôsobila východná časť Vysokých Tatier skoro na jar pred kalamitou. Víchrica však neušetrila ani tento krásny kút, popadali aj druhovo pestrejšie lesné porasty.

Vetrová kalamita narobila vo Vysokých Tatrách z ľudského pohľadu a časopriestoru spúšť, mnohých zaskočila a spustila lavínu problémov. Naše mohutné Tatry - a také zraniteľné. Riešenie brzdia rozdielne záujmy a neraz protichodné odborné názory. Priorita „obnovy“ by mala byť pritom jasná - ochrana prírody a podpora prirodzených obnovných procesov. Po roku však diskusie o obnove Tatier vo verejnosti akosi prirýchlo utíchli.

V porovnaní s minulým rokom 2004 sú túto zimnú sezónu Vysoké Tatry opäť plné rekreantov. Aktuálne informácie však hovoria o tom, že sa skracuje dĺžka pobytu návštevníkov. Vysoké Tatry sú vraj malé, treba stihnúť, spoznať, skúsiť a vidieť čo najviac. Nie je problém prefrčať cez celé Tatry za hodinu, navštíviť „Belianky“, Nízke Tatry, aquapark, či neďaleké termálne kúpalisko. Nič proti tomu, je taká doba, dopravné prostriedky to umožňujú, akčný rádius turistov sa zvyšuje. Hľadáme intenzívne vnemy a veľké zážitky, len je akosi menej času všímať si drobnosti a v rýchlosti udalosti precítiť.

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu