VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Za vrchmi Malých Karpát, na západnej strane, kde sa rozprestiera oblasť viatych pieskov, nachádza sa Borská nížina. Tam v jednej malej dolinke, ktorú obklopujú a chránia dominantne borovice, sa od pradávnych časov formuje dedinka s výstižným názvom. Pretože vznikla pri studničke, teda pôvodne to bol len jeden dom pri studni, volala sa Hausbrunn. No domorodí obyvatelia si ju pomenovali Hasprúnka.

Ako ľudia postupne začali obrábať priľahlé políčka, zvyšoval sa i počet obyvateľov, čím sa dedinka viac a viac rozrastala. Vznikol horný koniec s vinohradom, s malebným jazierkom, cez ktoré pretekal Hasprúnsky potok. Kam tak veselo tečie? Ako to už býva, preteká cez stred dediny, popri kostole, popri škole, cez dolný koniec až do rybníčka, ktorý vznikol usilovnou prácou ľudí. Samozrejme, že to nie je posledná zastávka žblnkotavej vody z nášho potôčika, pokračuje ďalej, a to do dlhej riečky Rudavy. Voda je život a i vtedy boli všetky tieto vodné formy plné života, plné rýb, plné rakov, všade bolo všetkého dostatok. To bolo dôležité pre vtedajšie obyvateľstvo dedinky. Neviem, či boli schopní uvedomiť si a hlavne vážiť si tieto dary prírody, takú krásu, ktorá im bola poskytovaná, no viem, že čerpali z prírody, ale neškodili jej. Ešte niekoľko generácií predo mnou zažilo túto skoro neporušenú krásu mojej rodnej dediny, ešte i moja mama sa z nej tešila, no roky stále plynú, čas sa nezastaví, jedna generácia strieda druhú a mení sa spôsob života ľudí, a tým aj vzhľad krajiny. Tak sa začal meniť i vzhľad horného konca, jazierko plné života sa zrazu stratilo, zostal po ňom len ubolený pohľad na odpadom znečistenú jamu. Potôčik síce stále tiekol a tečie cez dedinku, no je už skoro bez života. Aj rybník zosmutnel a z Rudavy vymizli klepietkaví obyvatelia. Nedbanliví ľudia, ktorí si snáď neuvedomovali, čo tým odpadom spôsobili, zabudli na tú krásnu krajinku, ktorá sa pred niekoľkými generáciami smiala šťastím. Mali iné starosti. Chceli stále viac a viac vyprodukovať, stále viac a viac vypestovať, no zabudli na to, že tým najviac ubližujú svojej okolitej prírode, kde žijú.

V tejto dobe moje oči prvýkrát uzreli svetlo sveta i túto dedinu, ktorá sa medzičasom premenovala na Studienku. No neuvedomovala som si, čo sa to vôbec deje a myslím, že i ostatní ľudia boli nevedomí. Snáď takú krajinu pokladali za modernú? Bola zdravá? Určite nie. Na poliach sa viac a viac využívala moderná technika, používalo sa viac hnojív. Už neboli dôležité hospodárske zvieratá. Ľudia si uľahčili prácu, no nevedomky si ničili zdravú pôdu pod nohami, z ktorej dážď zmýval chemikálie do podzemnej životodarnej vody.

O pár rokov neskôr prišla našťastie nová moderná a mladá generácia ľudí, ktorí vnímali dedinku ako veľmi smutnú časť Zeme od tohto nezmyselného znečistenia. Čo ich k tomu viedlo? Možno zákony, možno zatúžili po krajine, čo sa smeje šťastím, a možno sa už na to nemohli pozerať. Začali konať v prospech čistej dedinky. Aj keď sa to spočiatku nepodobalo na čistenie, skôr na búranie, keď sa budoval vodovod. Ďalšie zmeny súviseli so skládkou odpadu. Všetka nečistota sa odviezla, celá jama bola zavezená úrodnou pôdou, vysadili sa malé stromčeky a kríky. Jama s odpadom sa stratila do zabudnutia. Aká krása, čistá krajinka… Aj potôčik sa troška usmial, dobrí ľudia, starí i mladí, tešili sa z čistej vody. Rybári si žmolili dlane, ako sa len zrelaxujú pri čistej, lesklej hladine rybníka. Konečne po niekoľkých rokoch začala sa dedinka usmievať čistotou. Poľnohospodári prestali obrábať veľké lány ornej pôdy, už len malé políčka pre živobytie existujú. Veľa pôdy leží úhorom. I vinohrad sa stratil. Nemyslím si, že sa to malo takto skončiť, no aspoň znečistenej pôde sa trochu uľavilo.

Niekto sa raz tak zamyslel. Ako ešte môžeme pomôcť našej krajinke? Prišiel rozkaz z hora: „Vybudujte kanalizáciu!“ Zasadla stavebná komisia, rozložili plány malebnej krajinky obklopenej borovicami a uvažovalo sa, a po niekoľkých mesiacoch začali budovať. Dolný koniec sa tešil. A či nie? Veď sa vybudovala čistička vody, do ktorej tečie použitá voda zo všetkých domácností. Snáď sú už teraz ľudia šťastnejší, aspoň tí mladší. Staršie generácie sa asi len čudujú, čo sa to deje, stále sa kope a buduje. No ja som hrdá na svoju dedinku a hlavne na ľudí, ktorí sa snažia všetko zlé napraviť.

Čas, ktorý tak rýchlo uteká, sa nedá zastaviť. My tu už zajtra nemusíme byť, no zostávajú tu po nás ďalšie generácie, ktoré si zaslúžia vidieť rodnú krajinu aspoň takú krásnu, ako ju vidíme my teraz, a prajem si, aby ju nosili v srdci ako poklad a mali ju radi ako ja.

Marianna Dvoráková - Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta