Čtení na tyto dny

Řeky se ptám

kam zmizeli jelci
zpod splavu

Tam zatím dál
stéká čas
Olejové skvrny
se roztékají ve vrásky
a zpod břehů
uniká život

s vodou zbytečně
rozšvihanou vlasci rybářů
stárneš

Je to i moje vina

Kdy jsem naposled
učinil pokání

(Otakar Štěpánek) 

 

Doporučujeme ke čtení

Pouť na Svatou Horu I

Václav Štěpánek, č. 4/2023, s. 26-31, pro předplatitele

Jsou cesty kamenů, květů a v nich návrat (krátká potulka rodnou i domovskou Vysočinou)

Miloš Doležal, č. 4/2023, s. 18-21, pro předplatitele

Když horizontálu cesty protne vertikála, pak se cesta stává poutí

Josef Kroutvor, Pavel Klvač, č. 4/2023, s. 2-3, pro předplatitele

Ohlédnutí za půlstoletím Ramsarské úmluvy

Jan Plesník, č. 3/2023, s. 2-5, pro předplatitele

K hydromorfologickému působení bobra evropského

Tomáš Just, č. 3/2023, s. 29-33

Algolog v mokřadech

Olga Lepšová-Skácelová, č. 3/2023, s. 39-41, pro předplatitele

Hnízdění ve věnci

Dagmar Pecková, č. 3/2023, s. 46-47

Mystérium krajiny


Peter Jančura, č. 2/2016, s. 2-6
Biele Karpaty.
Biele Karpaty. Foto P. Jančura

Krajina. Slovo, pojem, termín? Alebo niečo viac?

Slovo mystérium pochádza z latinčiny a znamená tajomný. To, o čom budeme hovoriť, je obyčajná krajina, i keď s príchuťou tajomna. Uvažovali ste niekedy o krajine, ktorá sa dá čítať? Presnejšie o krajine ako o otvorenej knihe, v ktorej sa dá čítať? Tak ako čítame slová a vety v ucelenom texte. Napríklad v pútavej poviedke.

Náš život sa neskladá len z racionálnych úkonov. Veľkú časť prežívame v pocitoch a predstavách. Časť nášho úspechu je daná intuíciou a citlivým spôsobom vnímania okolitej reality. Hovoríme o empatii a emočnej inteligencii. O schopnosti vnímať nielen svoje pocity, ale aj pocity iných. Skúsme sa vydať touto cestou. Nazrieť na realitu cez vnímavosť. Na intenzívnejšie vnímanie spirituality, krásy a ich zákonitostí. Pravidiel, ktoré formujú nás a okolitý svet, prírodu, krajinu v ich vnútornej, duchovnej rovine. Pri istom stave vnímavosti sa nám krajina otvorí. Viac ako pri bežnom racionálnom myslení. Prezradí nám svoje intímne tajomstvá. Prijmeme aj iné informácie, ako sú obrazy a slová.

Žijeme v domoch. Domy sú v sídlach. Sídla sú v krajine. Krajina je všetko to, čo nás zvonku obklopuje. Svoje bezprostredné okolie obvykle vnímame veľmi „súkromne“. Možno aj preto to „ďaleké“ a rozľahlé, akou krajina je, často vnímame iba okrajovo, vzdialene.

Prechádzka krajinou

V živote sme chudobnejší o to, čo si nevšimneme. Obklopuje nás veľa vecí, ktoré prehliadame a zanedbávame. Skúsme sa spolu poprechádzať krajinou a hľadať v nej skoro zabudnuté súvislosti. Časť v reálnej rovine, časť v imaginácii.

Z nášho života sa vytratilo veľa dôležitých vecí. Pragmatizmus zvíťazil nad imagináciou. Imagináciou ako predstavivosťou, obrazotvornosťou. Sveta ako súhry obrazov. Svoje vedomie stále udržujeme v bdelom stave. Dnes je nemoderné rozjímať, snívať, oddávať sa predstavám. Na druhej strane sme stále atakovaní nepravou imaginárnou realitou. Nepotrebnými potrebami vyvolanými reklamou. Umelým strachom udržiavaným mediálnym tlakom. Zavádzajúcimi ezoterickými predstavami, veštbami a klamnými mystériami samozvaných symbolov.

Na strane druhej, vedecky interpretované informácie bežných ľudí nezaujmú. Nie preto, že by im nerozumeli. Ale je to ako „pravda zabalená v igelite“. Málokto sa zaoberá tým, ako ju povedať obyčajnými slovami a jednoduchými výrazmi. V súčasnom poznávaní krajiny dominuje krajinná ekológia a „staršia“ geografia. V krajinnej ekológii prevláda materialistické myslenie. Krajina je chápaná ako superfunkčná štrukturálna fyzická jednotka s množstvom interakcií. Ono pre potreby vedeckého výskumu je to potrebné. Interakcie, ktoré študujeme, sú prevažne povahy materiálovo-informačných tokov a poznatkových systémov. Tak v neživej, ako aj v živej prírode. Dôležité je však, aby informácie o krajine neboli len internými vedeckými odkazmi. Načo sú nám regály plné kníh a zborníky plné kariérnych článkov, pokiaľ to, čo vieme, nesprostredkujeme ostaným? Keď komunikujeme iba do vnútra hŕstky odborníkov?

Sme iní ako naši predkovia, ktorí mali o svojom okolí primerané množstvo potrebných vedomostí a ďaleko viac skúseností. Bez nostalgie. Ich svet bol jednoduchší ako náš. Niekto by povedal - primitívnejší. Netrávili svoj život zavretí v budovách, ale boli stále vonku, na dvore, na poli, v lese, v krajine. Svojím spôsobom vedeli o krajine viac ako my. My máme „širší“ rozhľad a rozsiahlejšie informačné zdroje. Súčasne sme viac roztržití a vyrušovaní nepotrebnými impulzmi. Máme okolo seba priveľa nepotrebných informácií. Málo si všímame aj prostredie, ktoré nás obklopuje. Pojem „životné prostredie“ je tak často opakovaný, že zovšednel. Stratil svoj zmysel vo vzǐahu k nášmu budúcemu prežitiu.

Pritom slovo „prostredie“ má svoj dôležitý a nezameniteľný význam. Znamená, že sme uprostred niečoho. Niečoho, čo je spojité, nie oddelené či „roztržité“. Niečoho, kde jednotlivé časti, aj keď malé a bezvýznamné, spolu súvisia. Prejdime sa spolu po krajine. Krajina je navonok ohraničená dohľadnosťou, horizontom na okraji oblohy. Je rozľahlá od obzoru po obzor. Na materiálnej úrovni obsahuje krajina videné objekty a tvary. Tvary reliéfu pokrytého obrusom lesov lúk, polí a sídiel. Tvary lemované stužkami ciest. Krajina má však aj svoje vnútorné „rozmery“. Na duchovnej, spirituálnej úrovni krajina obsahuje „niečo viac“. Súvislosti, atmosféru, genius loci, skryté odkazy. Hĺbku vnemov a poznania.

Sakrálne, religiózne a posvätné krajiny

Najpríťažlivejšou pre nás býva krajina prírodná. Tú „kultúrnu“, rovno za domom, berieme ako všednosť: aj preto, že je odprírodnená, pozmenená, umelá, hranatá, takže nás ani nezaujme. Pritom to slovo „kultúrna“ má tiež nesmierny význam.

Jednotlivé miesta v krajine majú rôznu intenzitu pôsobenia. Inak pôsobí ruina zaniknutej fabriky, zanedbaná plocha na kraji mesta. Formálne pôsobí panelákové sídlisko či kockaté budovy v ňom. Inak zaujme malebná náves na dedine či cesta ku kostolu. Aj bez špeciálnych poznatkov vieme rozpoznať typ miesta, na ktoré prichádzame. Na miesta historických udalostí, bývalých bojových polí či cintorínov. Na miesta pamätné. Miesta s príjemnou atmosférou. Strom a pod ním lavička. Inak reagujeme na pobyt v parku, či v blízkosti historickej, či zaujímavej súčasnej architektúry. Ale aj tak - najpôsobivejšie sú miesta sakrálne, posvätné. Kríž v poli objatý symetrickou náručou líp. Kostolík na kopci so zvoničkou…

Aj vo vede sú myšlienkové prúdy, ktoré sa zaoberajú mentálnou úrovňou vzťahu krajiny a človeka. Táto rovina, ak je správne chápaná a interpretovaná, môže byť blízka obyčajnému človeku. Skôr dokáže vysvetliť zmysel našich prechádzok do krajiny ako strnulé racionálno-rigorózne schémy. Ako vysvetlíme pocity, keď vchádzame do krajiny v okolí napríklad Spišskej Kapituly? Alebo na kalvárii v Banskej Štiavnici? Prechádzku kalváriou v českom Římově? Alebo keď vojdeme do gotického kostola. Každý z nás pozná ono mrazenie na chrbte, pocit úžasu či rozochvenia, ktorými nás významné miesta na planéte obdarúvajú a sprevádzajú. Spirituálny zážitok je iný ako iba zážitok z krásna. Je hlbší. Súčasne nie všetko, čo zažívame, potrebujeme aj vysvetliť. Ale niektoré vysvetlenia nás môžu posunúť do hĺbky poznania. Blízko princípu, čo je podstatou krásna a čo podstatou duchovna, spirituality. Môže nás obohatiť o hlbšie možnosti vnímania a postrehy o všedných veciach, ktoré nás obklopujú. Vieme ešte rozoznať krásu? Vieme sa ešte nadchnúť pocitom prítomnosti, niečoho, čo nás svojimi vlastnosťami presahuje?

Mnohí z nás vnímajú kostoly ako pamiatky. Kostoly však vznikli ako posvätné stavby. Majú špecifické postavenie v krajine. Okrem ich náboženského poslania majú rad ďalších významov. V prvom rade je to ich často dominantná poloha v krajine. Hlavne románske, gotické a barokové kostoly, čiastočne aj renesančné, sú na výrazných viditeľných miestach.

Môžeme sa od nich veľa naučiť. O tom, ako vnímať priestor, vzdialenosť, body a línie v krajine. Poloha kostola v krajinnom priestore má dva významy. Obvykle sú na miestach so špecifickým géniom loci. Voláme ich miesta pôsobenia. Často sú tam, kde boli pohanské svätyne. To znamená, že na zemi mali významné postavenie. Bolo v záujme cirkvi tieto miesta „prekryť“ a adekvátne využiť. Druhý význam polohy kostolov je v ich prepojení zeme a kozmu. Naši predkovia vnímali priestor okolo seba spojito. Neoddeľovali osve zem a osve oblohu. Bol to jeden celok, i keď s rôznymi významami. Oblohu tak cez deň, ako aj v noci vnímali ako súčasť každodenného života. Vedeli, kde a kedy sa nachádza slnko. Kedy sa objaví mesiac. Poznali mieru neustálej premenlivosti času. Denné, mesačné a nočné cykly.

Kedy ste si naposledy všimli miesto na obzore, kde ráno vychádza slnko? Viete pomocou slnka určiť poludnie? Pamätáte si posledný spln mesiaca? To všetko v dávnych časoch malo svoje nezameniteľné významy. Kalendáre, ani predpovede počasia, neboli. Ľudia potrebovali vedieť, aké je ročné obdobie. Kedy treba siať a kedy žať. Počasie, respektíve klíma v tomto mohli byť klamlivé. Takisto potrebovali vedieť, kedy sú významné sviatky. Tie bolo treba svätiť. Tak ako miesta v krajine boli posvätné aj dni v roku. Hranice miesta a času.

Kalendárom bol kostol. Kostoly až do renesancie boli vždy stavané s vedomím spojenia neba a zeme. Hlavná loď kostola bola orientovaná v smere západ - východ. Oltár bol vždy na východ. Východ, svitanie, znamenali znovuzrodenie, pozitívne sily. Západ, súmrak, zanikanie. Tam slnko mizlo na celú tmavú noc. Ale boli tu hviezdy a súhvezdia, premenlivé vzorce a odkazy nočnej oblohy.

Keď porovnáme jednotlivé kostoly, ani jeden z nich nie je orientovaný rovnako, presne na východ. Rozdiel môže byť až 90 stupňov. Prečo? Každý kostol má svoje patrocínium. Je zasvätený niektorému zo svätých. Napríklad sv. Juraj, sv. Martin, narodenia Panny Márie a pod. Každý z nich má svoj presný deň, „meniny“, príležitosť na oslavy. V ten deň je kostol orientovaný východným oknom svätyne na svitanie slnka nad obzorom. Pred výstavbou kostola museli lokátor, staviteľ kostola, kamenár a predstaviteľ cirkvi určiť polohu hlavnej osi. Museli počkať na svitanie a označiť bod na horizonte, kde sa slnko ukáže v ten správny deň. Dátum v priebehu roka určoval polohu západo-východnej osi kostola. Druhým faktorom orientácie bol reliéf. Podľa tvaru terénu a výšky horizontu slnko vstávalo nad obzor lokálne odlišne. Tieto faktory určili bod na horizonte, kam smeruje os hlavnej lode kostola.

Dnes tomu už nerozumieme. Zabudli sme. Ignorujeme tieto fakty ako ezoterické výmysly. Ale tieto praktiky z minulosti mali úplne iné príčiny. Spojitosť života, priestoru a božej vôle. Zeme a neba. Všednosti života a výnimočnosti posvätna. Každý kostol má svoje „telo“, zložené zo zákonitých častí. Veža, hlavná loď, vchody, presbitérium, poloha oltára. Poloha a orientácie okien kostola neboli náhodné. Často boli v stenách kostola vynechané okrúhle otvory, rozety, ktorými vnikali slnečné lúče do vnútra svätyne a osvetľovali vybrané časti interiéru. Ich poloha presne zodpovedala potrebám zvýrazniť niektoré dátumy a náboženské motívy. Lúč svetla osvietil sanktuárium (pastofórium), výklenok v stene, kde sa odkladali svätosti oltárne. Alebo lúče svetla osvetlili postavy na oltári. Tak je tomu napríklad v Ludrovej alebo v Čeríne. Aj samotné gotické okná, ktoré sú vlastne úzkymi škárami v stene, vytvárali zaujímavé svetelné efekty. Môže nás zaraziť, aké presné astronomické vedomosti mali lokátori a stavitelia starých kostolov. Ako vedeli, kde tie otvory vynechať? Dnes sa toto praktikum spochybňuje. Iba z neznalosti komplexného myslenia a vnímania potrieb v tých časoch.

V mnohých regiónoch boli podľa hlavnej osi kostolov viazané hlavné urbanistické osi sídiel. Napríklad kostol v Pominovciach, pri Slávnici na Považí, určuje hlavné smery (osi) ulíc v širšom svojom okolí. Kostoly v mestách často určovali os námestia a ulíc. Krupina, Zvolen, Brezno, Rožňava. Nie vždy to platí, lebo svoj význam mala aj genéza vzniku sídiel a reliéf, kde sa nachádzali. Kostol bol vždy srdcom sídla. Bol najväčšou a najvýznamnejšou stavbou.

Miesto a vzdialenosť. Sídla a cesty. Obvod a vnútro krajiny

Rozľahlosť krajinného priestoru ďaleko presahuje veľkosť našich obydlí a nás samých. Tam, kde stojíme, vzniká vzťah miesta a vzdialenosti. Miesto a vzdialenosť akoby si však navzájom odporovali. Jedno znamená „tu“, blízko, druhé znamená „tam“, ďaleko. Nedoh ľadnosť okolitého priestoru, ktorý sa stráca na hraniciach nášho zraku.

Ako vzniká miesto? Miesto je to, čoho sa môžeš dotknúť. Je to bod v rozsiahlej prázdnote, ktorá nás obklopuje. Miesto nie je malá epizóda priestoru. Nie je ani jeho fragmentom. Miesto je entita. Má svoju vlastnú neopakovateľnú povahu. Každý z nás vníma svoje miesto, bezprostredné okolie, ako intímny priestor, do ktorého vpustíme len tých, ktorým dôverujeme. Psychológovia to volajú dištančná vzdialenosť. Takéto dištančné zóny, odstupy v priestore, obsahuje každé prostredie.

Ako vzniká vzdialenosť? Vzdialenosť „tam“ má iné vlastnosti ako „tu“, ako miesto na ktorom stojíme. Diaľka predznamenáva neznámo. Čím je niečo ďalej, tým je to menej zreteľné a čitateľné. To je to, čo už nie je na dotyk. Dotýkame sa jej iba svojím zrakom. Vzdialenosť je daná „objemom“ priestoru, ktorý nás obklopuje. Aby sme sa v ňom nestratili, pretkali sme krajinu nitkami ciest.

Vzdialenosť znamená potrebu pohybu, presunu, komunikácie. Nutnosť dorozumieť sa. Keď sa prechádzame po krajine, vytvárame si vlastné intímne dráhy. Tým prekonávame nielen vzdialenosti, ale aj neurčitosť diaľav. Komunikujeme. Cesty spájajú naše sídla. Spájajú nás aj inak. Sú aj mentálnymi dráhami, po ktorých sa pohybujeme dopredu za svojimi cieľmi. Túžbami, domovom, blízkosťou iných ľudí. Cesty sú mystické dráhy našich predstáv a očakávaní. Spájajú to „tam“ s tým „tu“.

Sídla, kde bývame, sú miesta „tu“. Sú to ciele a uzly našich ciest. Tam sa stretávame, tam pobývame. Tam končia vlastnosti diaľok. Je iba prítomná blízkosť. Dôvera stretnutí. Nazvali sme ju domovom.

Jednou z príčin nášho povrchného vnímania krajiny je aj to, ako ju chápeme. Či ako prázdny priestor, či rozľahlosť bez obsahu. Alebo ako materiálnu manifestáciu.

Ako vnímame svoje okolie? Často neuvedomele ako teritórium pôsobenia. Záhrada, dvor, dom, to je náš majetok. Teritórium a jeho hranice. Ploty, bariéry, zábrany. Obvykle územie vnímame ako niečo ohraničené. Málokedy ako vnútro niečoho. Teritóriom nazývame územie ohraničené obvodom.

Čitateľné teritórium v krajine majú zvieratá. Obvod svojho územia si ohraničujú pachom či otĺkaním stromov a krov, oderkami, strhávaním alebo záhryzmi na kôre. Označujú tak svoj životný priestor. Vo vnútri znamená úkryt a obživu, navonok neznámo a obranu. Aj stromy poznajú stretnutia. Keď sú blízko seba, vytvoria les. Lesy bývajú hlboké, ale nikdy nie plytké. Stromy zoradené za sebou nazývame aleje. Stromy sa niekedy rozostúpia na úctivú vzdialenosť. Vzniká to, čo nazývame difúzny (rozptýlený) porast. Tak vznikajú mystické krajiny. Gavurky pri Dobrej Nive. Staré pasienkové lesy pod Vysokými Tatrami. Alebo osamelé buky v pohorí Ostrôžky.

Aj my si vytvárame a označujeme svoje teritória. Značkami, ceduľami, plotmi. Aj vzdialenosti medzi domami majú svoje zákonitosti. To, čo nás oddeľuje od vzájomnej blízkosti. To „za“ však často zanedbávame. Keď pozrieme na naše sídla z blízka (aj napriek snahám o ich skrášlenie), sú zanedbané. Chýba nám zmysel pre detail. Chýbajúce obrubníky na chodníkoch, čipkované okraje ciest. Naše cesty vyzerajú ako erodované pobrežie. Naše sídla ako neuprataná detská izba. V mestách chýbajú zelené oázy a chodci nemajú kadiaľ prejsť. Parkoviská a cesty pre autá pohltili väčšinu plôch. Aj súčasná krajina je neusporiadaná. Tvorí ju disharmónia plôch, línií a bodov. Zanedbané zarastajúce pozemky, veľké fádne lány polí a sporadická, často nesúvislá vegetácia. Do tla vyrúbané lesy. Sú v nej zapísané naše rozporuplné dejiny. Potrebovalo by to učesať. Vrátiť krajine zašlú harmóniu a mieru usporiadanosti zašlých čias. Dnes ju poznáme iba zo starých fotografií.

Z nášho života sa stratila spojitosť. Žijeme vo svete oddelených vecí. Príroda je oddelená od techniky. Napriek množstvu informácií, ktoré nás obklopujú, nie sme spokojnejší ani šťastnejší. Žijeme v nervóznom „rozheganom“ svete.

Krajina ako hudba

A tak nám vzniká celá „abeceda“ krajiny. Presnejšie spojenia ľudí a krajiny. Od posvätnej geometrie cez významné dominanty v krajine až po orientáciu našich ulíc a domov. Ostali iba fragmenty. Od súladu a poriadku po súčasnú neusporiadanosť. Ostali nám tu kostoly a časti usporiadanej kultúrnej, či spontánnej „divokej“ prírodnej krajiny. Môžete sa sami presvedčiť o ich vlastnostiach, polohe a význame.

Pohyb po krajine sa zmenil na dostihy a dostihy na štvanicu. Chýba nám ozajstný reálny, pomalý a jednoduchší svet. Úplne iný význam vnímania času a priestoru. Ohluchli sme a oslepli. Strácame schopnosť vnímania jemných vzťahov a súvislostí. Vidíme a počúvame „nahrubo“. Náš svet už neumožňuje zjednodušiť sa.

Na začiatku sme hovorili, že krajina sa dá čítať ako kniha. Môžeme povedať, že sa dá vnímať aj ako hudba. Hudba je „reč“ zvukov, melódie, rytmu a harmónie. Krajina je reč obrazov. Súlad kriviek, tvarov a rozmanitých štruktúr na ich povrchu. Tak, ako vnímame hudbu, môžeme vnímať aj krajinu. Svojim študentom príležitostne hovorím: „Vaša generácia už skoro stratila schopnosť duchovna, spirituality. Hrozí vám (nám), že prídete (prídeme) aj o schopnosť vnímať krásno.“

V našom racionálnom svete zabúdame, že hĺbka vnímania má pre nás nesmierny význam. Od renesancie zvíťazilo rátanie a kupecké počty. V baroku bola snaha navrátiť isté formy a úrovne vnímania. Skončilo to exaltáciou. A to už nie sú jemné interakcie. Potrebujeme jemné a jednoduché spôsoby nazerania na vonkajšok a vnútro nášho sveta. Nie nahrubo, všeobecne, povrchne, hranato. Sme obklopení premnoženými informáciami. Musíme z nich vyberať. Triediť. Mať tú schopnosť rozoznať ich pravú hodnotu.

Poďme sa spolu prejsť krajinou. Vnímať jej oblé krivky, melódiu jej tvarov. Naše kroky budú rytmom tejto hudby. Niečo to v nás rozochveje. Na chvíľu sa staneme deťmi a blahoslavenými, chudobnými duchom. Na to nepotrebujeme slová. Nadchnime sa krajinou. Bez zámeru, bez vypočítavosti. Krajina sa stane formou nášho vedomia. A v tej chvíli, na tom mieste, budeme nesmierne bohatí.


Doc. Ing. Peter Jančura, PhD., vedúci Katedry plánovania a tvorby krajiny, Fakulta ekológie a environmentalistiky, Technická univerzita vo Zvolene

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu