VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Keď sa hovorí o krajine na Slovensku, mnohým príde na um práve Mikuláš Huba, priateľmi prezývaný Maňo. Od detstva sa venuje oprave tradičných dreveníc, krajinou sa zaoberá ako vedec i pedagóg a posledné štyri roky pôsobil v parlamente. V našom rozhovore si nedával servítku pred ústa.

Čo sa Vám vybaví pri pojme krajina?

Ako turistovi a ochranárovi sa mi vybaví nejaká konkrétna milovaná krajinka, jej krása a pohoda, ale aj to, z ktorých všetkých strán je táto krajina ohrozená a čo všetko je treba urobiť pre to, aby zostala krásna a vitálna aj naďalej. Ako krajinárovi a protagonistovi Európskeho dohovoru o krajine sa mi vybaví najmä vizuálna stránka krajiny, jej tvár či charakteristický vzhľad a cieľová kvalita tak, ako to chápe tento dohovor. A ako geograf a krajinný ekológ vnímam krajinu trojrozmerne. Ako komplexný, hybridný, dynamický časopriestorový systém tvorený prvkami neživého, živého i človekom vytvoreného charakteru. V tomto zmysle je veľmi dôležitou súčasťou krajiny aj to, čo voľným okom zväčša ani nevidíme - od horninového prostredia cez pôdu, vodu až po atmosféru.

Je naša krajina kultúrna alebo nekultúrna? (chápané ako metafora :-) )

Naša krajina je, žiaľ, nekultúrna (chápané ako metafora a čím ďalej tým viac aj ako realita). Prispelo k tomu viacero skutočností. Spomeniem stručne aspoň niektoré z nich. Sme spoločnosť takpovediac bez minulosti, keďže sme historicky nemali svoj štát (až do roku 1918 resp. 1993). Samozrejme, odjakživa sme boli súčasťou nejakých väčších štátnych útvarov, ale s tými sme sa dodnes akosi neidentifikovali. Pritom z územia Slovenska pochádzalo množstvo významných umelcov, vedcov, vynálezcov a pod., len zväčša nepísali po slovensky, a tak ich nepovažujeme za našincov. Väčšina najkrajších a najbohatších uhorských miest sa tiež nachádzala na území dnešného Slovenska. Je pravda, že ich zväčša vybudovali nemeckí kolonizátori, ale postupne v nich prevládol slovenský živel. A keďže sme donedávna boli prevažne vidieckym národom, ani k tým našim úžasným mestám sme sa až tak nehlásili. Po roku 1918 sme s pomocou bratov Čechov začali budovať spoločný štát, v rámci ktorého však Slovensko opäť „hralo len druhé husle“, bolo tým, o kom viacmenej rozhodovala Praha. Aj hlavným mestom Slovenska sa stala excentricky položená a etnicky neslovenská Bratislava. A preto nie je náhoda, že našinec sa identifikoval viac s vidiekom, drevenicami či folklórom než s mestom a mestskou kultúrou. A takto nás dlho chápalo aj zahraničie. Napriek značným civilizačným zmenám počas I. československej republiky a vojnového Slovenského štátu ešte po II. svetovej vojne bolo Slovensko prevažne agrárnou krajinou s relatívne dobre zachovanou prírodou a malebnou vidieckou krajinou, ale aj starobylými mestami s nenarušenou pôdorysnou štruktúrou a historickým jadrom. Po roku 1939 prišlo obdobie vyhnaní s fatálnymi následkami ako na duchovnú, tak následne aj na hmotnú stránku našej mentality, našej kultúry a napokon i celej krajiny. Najskôr to bolo vyhnanie českej inteligencie, potom tragédia slovenských Židov a po vojne odsun karpatských Nemcov a čiastočne i Maďarov na základe Benešových dekrétov. V priebehu necelých desiatich rokov bola zo Slovenska odstránená rozhodujúca časť jeho kultúrnej vrstvy. Ale tým sa proces duchovnej i fyzickej transformácie Slovenska ani zďaleka neskončil. Prišiel február 1948 a s ním nástup komunistickej moci a metód podľa sovietskeho vzoru. Pokračovala likvidácia inteligencie, ale došlo aj k deformovaniu kultúry a k brutálnym zmenám charakteru krajiny. „Na oltár“ znárodňovania, industrializácie, urbanizácie a najmä kolektivizácie poľnohospodárstva a „rozorávania medzí“ sme v priebehu niekoľkých rokov obetovali tradičnú podobu väčšiny Slovenska. Došlo k radikálnej premene krajiny s veľkým dosahom aj na duchovno: násilie, popretŕhanie koreňov, odcudzenie, cynizmus… Po krátkom odmäku v 2. polovici 60. rokov 20. storočia nastupuje po auguste 1968 tzv. normalizácia, počas ktorej emigrovalo množstvo kultúrnych ľudí, zavládla nekultúrna totalita a ďalej sa devastovala a deštruovala kultúra i krajina: vo výzore krajiny sa to dodnes prejavuje napríklad nevzhľadnými panelovými sídliskami, veľkými priehradami a inými „stavbami socializmu“, ako aj vidieckou krajinou, zbavenou posledných zvyškov zelene. November 1989 sľuboval zmenu k lepšiemu. Jednak preto, že za Nežnou revolúciou na Slovensku stáli najmä ochranári, ale aj preto, lebo sa zdalo, že sa nám podarí vymaniť z područia Moskvy a slobodne začať rozvíjať naozaj svoju kultúru, s čím je nerozlučne spätá aj ochrana prírody a krajiny. Chvíľu to tak aj vyzeralo. Na čele spoločného štátu stál kultúrne a ekologicky empatický Václav Havel, na čele Federálneho výboru pre životné prostredie humanista a ekológ Josef Vavroušek, v parlamentoch i v štátnej správe pôsobilo nemálo našincov… Potom však prišla dlhá éra Vladimíra Mečiara a bezduchých nacionalistov na jednej strane a nemenej bezduchá vláda peňazí na strane druhej. A príroda i krajina začali opäť „dostávať na frak“, nemenej ako za komunistov. A ľavica i pravica sa v tomto ťažení dojemne zhodli.

Vo Veronike máme rubriku Krajina mého srdce. Ktorá je tá vaša? Kde sa nachádza?

Ako už vyplýva z mojej prvej odpovede, takýchto krajín či krajiniek je viacero. Ale pokúsim sa to zredukovať len na únosnú mieru a zostanem len na Slovensku, hoci zamiloval som si aj mnohé krásne krajiny v zahraničí. Za všetky spomeniem aspoň nenarušené časti dalmátskeho pobrežia, Toskánsko a Provensalsko (ale už ma to ťahá spomenúť aj zachovaný anglický vidiek, zákutia Álp, južnú Moravu, Korziku, alebo hoci pacifické pobrežie USA, Maroko či nádherný Nepál, ktorý som si zamiloval…). Ale poďme na Slovensko: po starých rodičoch pochádzam z troch podtatranských historických regiónov: Liptova, Oravy a Spiša, ktoré patria vo všeobecnosti k tomu najkrajšiemu, čo poznám a kde som strávil väčšinu svojho voľného času. Ak mám byť konkrétnejší: osady Podšíp či Vlkolínec a výhľady z nich, drevené mlyny a píla na dne kaňonu Kvačianskej doliny, senníkové lúky pod Kriváňom, okolie Spišského hradu, Zamagurie… A rád mám aj vinohradnícke mestečká v blízkosti rodnej Bratislavy. Ale nedá mi, aby som túto odpoveď neukončil metaforou: Krajina môjho srdca sa nachádza v mojom srdci. Ale to už nevdojak parafrázujem môjho vzácneho kamaráta, Breťu Rychlíka, ktorý to vo Vami spomínanej rubrike vo Veronike (4/2015) vyjadril dosť podobne. Apropo, jedna z mnohých knižiek, ktoré som v živote napísal a zostavil, je práve na túto tému a volá sa Krajina ako dar.

Je iná krajina Vášho detstva a Vašej dospelosti?

Z veľkej časti je až dramaticky iná. O to viac sa snažím o zachovanie tých jej fragmentov a reliktov, ktoré ešte odolávajú náporu času, civilizácie, technokratov, developerov, ignorantov a kultúrnych barbarov. Nesmierne sa zmenili kopčeky nad Bratislavským hradom, kde som sa narodil a vyrastal, takmer úplne vymizla pôvodná slovenská dedina, historické štruktúry stredovekých miest nahradili panelové sídliská a neskôr hypermarkety. Terasované políčka spustli, zarástli krovím a lesom. Diaľnice a trasy elektrických vedení brutálne popretínali krajinu a pod masou betónu sa stratili stovky štvorcových kilometrov neraz malebnej krajiny. Fatálne následky na prírodu a krajinu má aj tzv. rozvoj komerčného cestovného ruchu. A „čerešničkou na torte“ tejto skazy sú všadeprítomné bilboardy a iné zdroje vizuálneho smogu. To, že na Slovensku prakticky vymreli urbanisti a územní plánovači, je vidieť a cítiť na každom kroku: tradičné výhľadové kužele či siluety tu už chrániť nikomu ani len nenapadne. A potom je tu „zopár bláznov“, ktorí sa snažia zachrániť aspoň niečo. Majú môj úprimný obdiv.

Čo vnímate ako najväčšiu ranu, ktorú sme krajine spôsobili, a čo považujete za najväčší problém v našom vzťahu k nej?

Dosť sa tomu venujem už v predchádzajúcej odpovedi. A preto už len stručne: politici, podnikatelia, bežní ľudia a žiaľ z veľkej časti aj inteligencia (vrátane umelcov) ako keby boli nielen ekologicky negramotní a nechápali význam krajiny, ale stratili aj elementárny cit, vkus a schopnosť obdivovať a milovať krásu krajiny. Takmer úplne nám chýba zmysel pre autentično. A tak aj to novovytvorené, o čom si myslíme, že je prírode a tradičnej krajine blízke (napríklad vo sfére architektúry) je zväčša bezcenný gýč, teda niečo, čo nevychádza z autentickej tradície, ale ani neprináša skutočné nové hodnoty.

Ako sa na Slovensku staráme o krajinu dnes?

Až na výnimky sa o krajinu na Slovensku nestaráme vôbec. Inými slovami, správame sa k nej ako agresori k dobytému územiu. Celkom bezohľadne ju plundrujeme (opäť česť výnimkám, ako sú napríklad Zaježová, Hrušov či alternatívni hospodári v Bielych Karpatoch).

A keď to porovnáte s Českou republikou?

Nie som taký znalec Čiech, Moravy a Sliezska, aby som vedel na túto otázku celkom kompetentne odpovedať, ale myslím si, že na západ od rieky Moravy sú na tom lepšie minimálne v troch veciach: majú oveľa početnejšiu vrstvu ľudí empatických voči hodnotám krajiny (a to aj na dôležitých postoch). Majú oveľa systematickejší prístup k ochrane a udržateľnému manažmentu krajiny a investujú do takto zameraných programov podstatne viac energie a peňazí. A nemám na mysli len Program obnovy dediny či vysádzanie alejí, ale aj také súvisiace oblasti, ako je environmentálna výchova a vzdelávanie. Moji českí či moravskí priatelia mi budú asi oponovať a tvrdiť, ako to aj u nich všetko ide z kopca, ale ja viem svoje.

Vnímate uplatňovanie Európskeho dohovoru o krajine (EDoK) na našej národnej úrovni?

Nie. Vnímam jeho neuplatňovanie, ignorovanie a porušovanie. Opäť až na niekoľko skvelých výnimiek, prevažne na dobrovoľníckej báze. Pritom ešte pred pár rokmi tu fungoval veľmi nádejný zárodok celoštátneho programu a procesu implementácie EDoK, ktorého dušou bola bývalá pracovníčka ministerstva životného prostredia a národná koordinátorka dohovoru Pavlína Mišíková, ale vo výpočte mien osobností, ktoré sa v tejto sfére angažovali, by som mohol ešte hodnú chvíľu pokračovať. Ešte pred piatimi rokmi, keď sa vo Florencii konala veľká séria podujatí pri príležitosti 10. výročia prijatia dohovoru, patrila slovenská delegácia k najaktívnejším a najrešpektovanejším. Ach jó, kdepak ty loňský sněhy jsou!? To, ako sa dohovor neuplatňuje, súvisí však aj s tým, že je fakticky právne nevymáhateľný. Ide, ako viete, o dohovor Rady Európy, a nie o záväznú európsku smernicu, za nedodržiavanie ktorej je možné previnilca sankcionovať.

Myslíte si, že Slovensku chýba ucelená predstava o budúcnosti našej krajiny?

Nielenže čelným politikom chýba ucelená predstava o budúcnosti krajiny, ale väčšina z nich spolu s väčšinou veľkých podnikateľov, developerov či presnejšie zlodejov sa riadi podľa hesla: Po nás potopa! Žiaľ, na tvorbu ucelenej vízie Slovenska zväčša rezignovala aj akademická a mimovládna sféra. Opäť je to však v prvom rade vina politikov, ktorých nič podobné nezaujíma a aj preto tu po niečom podobnom ani nevzniká „spoločenská objednávka“.

Niekedy sa zdá, že pre ochranu krajinných hodnôt robia viac mimovládne organizácie ako štát. Vnímate to ako problém?

Je skvelé, že ochrane krajinných hodnôt sa venujú niektoré mimovládky. Je trestuhodné, že štát sa ku krajine správa tak, ako sa k nej správa. A to považujem za veľký problém. Celé štyri roky môjho pôsobenia v parlamente som na to pri každej vhodnej príležitosti kompetentných upozorňoval. Ale zväčša to pripomínalo hlas volajúceho na púšti.

V minulosti ste sa angažovali aj v oprave kultúrnych pamiatok. Ako vnímate úlohu kultúrneho dedičstva v otázke ochrany prírody?

Trochu si Vás dovolím poopraviť: angažujem sa v tejto sfére v rámci možností aj v súčasnosti. Pre mňa vždy išlo o dve strany tej istej mince, ktoré spája ochranárske úsilie o zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt. O to viac ma mrzia rôzne „žabomyšie“ spory medzi ochrancami prírody, krajiny a pamiatok.

Po štyroch rokoch v parlamente ste sa rozhodli v ďalších voľbách nekandidovať. Prišlo vytriezvenie?

Vytriezvením by som to nenazval, lebo ani pred štyrmi rokmi som si nerobil žiadne veľké ilúzie. Iste, zažil som tam aj také veci, ktoré prekonali moje najhoršie očakávania, ale mal som tam šťastie aj na všeličo pozitívne, najmä zo strany niektorých kvalitných kolegov a kolegýň. Bolo by to na dlhšie rozprávanie. Venoval som tejto téme rozsiahly rozhovor s Rišom Medalom, ktorý sa volá Politický testament a dá sa nájsť napríklad na mojom facebooku. A preto, ako dovolíte, svoju odpoveď zostručním na konštatovanie, že som tam išiel na štyri roky a svoje pôsobenie v ústavnej funkcii som sa snažil využiť najlepšie, ako som vedel. Nie vo svoj osobný prospech, ale v prospech hodnôt, na ktorých mi záleží. Odchádzam s pocitom maratónskeho bežca, ktorý v slušnom čase dobehol do cieľa a netúži (ale ani nevládze) o päť minúť bežať ďalší maratón.

Vy ste ako poslanec boli mimoriadne aktívny, podarilo sa Vám presadiť nejaké zmeny?

Keďže som bol opozičný poslanec, a opozícia nemôže mať v dnešnom slovenskom parlamente pravdu za žiadnych okolností (s výnimkou tých, keď podporí vládu), žiadne významné zmeny som bezprostredne nepresadil. Dosiahol som však to, že sa o veciach, ktoré považujem za dôležité, na parlamentnej pôde hovorilo. A neraz aj dosť zásadne a dosť dlho: napr. o novele zákona o ochrane prírody a krajiny dohromady viac ako deväť hodín. Získal som zaujímavé odpovede od členov vlády na mojich bezmála 130 interpelácií a pritiahol som do parlamentu stovky nezávislých expertov, učiteľov, študentov, ako aj ľudí zo samosprávy a mimovládok na moje/naše povestné odborné semináre, diskusné fóra, výstavy, ekofilmy… Všemožne som sa snažil morálne i finančne podporovať dobré veci. Pravidelne som skladal účty a informoval verejnosť na mojom webe i facebooku. A priebežne som sa pýtal popredných politológov a komentátorov, čo mám robiť inak a lepšie.

Situácia na ministerstve životného prostredia sa podľa Vás zlepšuje, alebo zhoršuje? Môžete uviesť na konkrétnych príkladoch?

Situácia na MŽP SR je dlhodobo zlá, a preto je aj ťažké povedať, či sa zlepšuje, alebo zhoršuje. Ak to mám vyjadriť subjektívne: kým ešte pred desiatimi rokmi tam boli desiatky ľudí (vrátane ministra), za ktorými som mohol ísť a otvorene sa s nimi porozprávať, dnes už neviem o nikom takom (čím nechcem povedať, že tam nikto čestný a erudovaný nepracuje).

Takže, aby som bol konkrétnejší, podľa mňa sa tam situácia postupne zhoršuje a smeruje to k tomu, že toto ministerstvo bude čoskoro slúžiť už len na dve veci: na „kanalizovanie eurofondov“ podľa predstáv moci a na „odborné zdôvodňovanie“ prešľapov svojho vedenia.

V čom sa líši environmentálne hnutie súčasnosti od toho predrevolučného a situácie v 90. rokoch?

Ide opäť o otázku, na ktorú sa nedá celostne odpovedať niekoľkými vetami. Takže len stručne: naše dnešné environmentálne hnutie (ak niečo také ešte existuje) je profesionálnejšie ako to prednovembrové, ale „nedostatkovým tovarom“ sa stáva fenomén dobrovoľníctva, práce vo voľnom čase a bez nároku na finančnú odmenu. A tiež by som privítal viac zdravého sebavedomia, hrdosti, odvahy, angažovanosti a solidarity. Ale opäť: nežijeme v dobrých časoch a o to viac si cením obetavcov a nadšencov, ktorí a ktoré plávajú proti prúdu a ťahajú tú našu káru ďalej. Je skvelé, že je dosť aj takých, ktorí/ktoré to nepovažujú len za nejakú obeť, ale ich to baví a nachádzajú v tom zmysel života. Im patrí budúcnosť.

Mení sa pohľad a prístup spoločnosti k ochrane životného prostredia?

Čiastočne asi áno. Nerobí sa v tejto sfére veľa výskumov verejnej mienky, takže aj ja si úsudok robím len na základe postojov môjho okolia a reakcií troch tisícok mojich facebookových „priateľov a priateliek“. Celkovo sa mi zdá, že sa v tejto sfére zlepšujú mienkotvorné printové médiá a zároveň sa rodí čosi ako nová generácia (aj) environmentálne citlivých a angažovaných občianskych aktivistov. Takže uvidíme…

Čo považujete za najväčšiu výzvu v oblasti ochrany prírody na Slovensku v súčasnosti (do budúcnosti) a v akom štádiu riešenia je?

Urobiť z tejto existenčne kľúčovej problematiky osobnú prioritu každého z nás. Je to stále len v počiatočnom „štádiu riešenia“ a napredujeme podľa hesla jeden krok dopredu, dva dozadu.

Rozhovor pripravili: Ing. Andrea Uherková a Viera Minarovičová - študentky Fakulty ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene.

Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc., (24. 3. 1954) je environmentálny geograf, vedecký pracovník Geografického ústavu SAV, občiansky aktivista, zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu a bývalý nezávislý poslanec NR SR.