VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Moje detstvo a dospievanie sa odohrávalo na kopčekoch s viničom pri Bratislave. Väčšinu času som pravdepodobne verila, že voda sa všade nachádza asi tak 25 metrov pod zemou. Také hlboké totiž boli studne, ktoré kopal môj dedo a jeho dedo. Najbližšia rieka bol Dunaj v Bratislave, ale už vtedy to bola najmä spútaná rieka so zábradliami a plotmi. Na žiadne emócie ani zásadné zážitky s riekami si jednoducho z toho času nepamätám. A potom som začala študovať na strednom Slovensku. V dedine Slatinka pri Zvolene som uvidela a najmä zacítila vôňu Rieky. Takú tú bahnitú, silnú, čo najskôr neviete, či smrdí alebo vonia. Hustú, výživnú, kalnú vôňu Rieky. A už som sa do kopčekov pri Bratislave vrátiť nedokázala.

Fascinácia riekami je ľudstvu prirodzená

Rieky a krajina okolo nich fascinovali ľudí odjakživa. Nešlo iba o vodu, ryby, energiu a iné suroviny a „služby“, ktoré boli a sú spojené s riekami a ktoré pomáhali prežiť a rozvíjať spoločenstvá ľudí od nepamäti. Rieky boli predmetom uctievania, vážnosti a identity národov po celom svete. Ak si dnes skúsite zadať do internetového vyhľadávača spojenie „riečna krajina“, dostanete sa k množstvu obrazov od známejších aj menej známych maliarov. Až potom nájdete fotografie z dnešných dní. Riečna krajina, ako ju napríklad vidíme na obraze Ladislava Mednyanszkeho,¹ je zvláštnym a tajomným miestom, ktoré vzbudzuje údiv aj bližšie neurčené obavy, nutkanie spoznať ho bližšie a splynúť s ním, ale zároveň z bezpečia iba pozorovať jeho neuchopiteľnú krásu. Na niekoho však môže rovnaký výjav pôsobiť nepríjemne, nebezpečne či dokonca nezaujímavo.

Vnímanie krajiny je totiž zložitý proces, pretože závisí od veľkého množstva subjektívnych a objektívnych premenných. Nejde len o „videnie“ obrazu krajiny, ale aj o identifikáciu človeka s krajinou, stotožnenie sa s ňou ako so svojím domovom (Tomčíková, I., Lehotský, M., 2009). Viacerí vedci sa pokúšali zistiť a kvantifikovať to, ako vnímajú ľudia rieky a riečnu krajinu, či existujú rozdiely na základe ich vzdelania, veku, bydliska (pozri viac in Tomčíková, I., Lehotský, M., 2009). Tieto metódy a výsledky by mohli byť využívané aj pri rozhodovaní o využití riečnej krajiny, rovnako ako poznanie z iných vedeckých prác a štúdií. Na Slovensku sme však svedkami úplne iného trendu. Riečna krajina a živé rieky akoby nikdy neexistovali, netvorili identitu a dejiny našej krajiny, neboli tým, čo ju formovalo a formuje. Máme iba kilowatty, kubíky, metre, a od polovice januára 2016 aj 10 523 strán nového vodného plánu Slovenska, podľa ktorého máme zlepšovať stav našich riek.

Štát rezignoval na ochranu riek

Aj keď sa po roku 1989 na Slovensku znížilo znečistenie viacerých riek kvôli zmenám technológií výroby vo veľkých podnikoch a vplyvom prísnejších limitov na vypúšťané znečisťujúce látky, stav vôd sa u nás nezlepšuje. V porovnaní s rokom 2009 sa dokonca zhoršil stav o viac ako 40 % vodných útvarov podzemných a povrchových vôd.² Pritom nám Európska komisia cez eurofondy poslala nemalé prostriedky na financovanie opatrení na dosiahnutie dobrého stavu vôd. Práve to je jeden z cieľov Rámcovej smernice o vode (2000/60/ES), ktorá ustanovuje spoločnú európsku politiku v tejto oblasti. Okrem výstavby kanalizácií a vodovodov sa však na Slovensku urobilo iba minimum opatrení, ako sú revitalizácie, obnova mokradí, odstraňovanie bariér, a to aj v porovnaní s Českou republikou, ktorá mala de facto podobné východiskové podmienky, ako boli na Slovensku.

Naopak, vodné toky sme si spútali do betónu, zahradili priehradami, elektrárňami, zregulovali a odklonili, v mestách schovali za betónové múry, vyrovnali, odstránili sme z ich blízkosti stromy aj ľudí. Zostalo nám už iba niekoľko viac-menej nedotknutých úsekov a tokov. Aj tie sú však ohrozené.

Na Slovensku platí smernica o vode od vstupu do EÚ v roku 2004. Prvé vodné plány sa pripravovali v čase, kedy sa zmenil kompetenčný zákon a hospodárske využívanie vôd prešlo na ministerstvo životného prostredia. Aké to boli očakávania, že dovtedy prevažne „betónové“ stratégie využívania vôd ako zdroja energie a suroviny sa konečne prepracujú v súlade s princípmi smernice o vode. Stal sa presný opak - úradníci z ochrany vôd boli postupne „odídení“ a sekcia vôd na ministerstve životného prostredia začala produkovať koncepcie čisto hospodárskeho využívania vôd takmer s výlučne sivou infraštruktúrou. Technické kritériá boli základom pre určenie miest, kde sa má postaviť takmer 400 priečnych hatí malých vodných elektrární.³ Minister predstavil stratégiu protipovodňovej ochrany Slovenska do roku 2020 s takmer 600 technickými opatreniami na ochranu pred povodňami, pričom stratégia dodnes existuje iba vo forme power-pointovej prezentácie zverejnenej na webovej stránke ministerstva.⁴ To však nebránilo k „preklopeniu“ prvkov sivej infraštruktúry, ako sú hrádze, valy, múry či priehrady, do plánov manažmentu povodňových rizík, ktoré sú súčasťou plánov manažmentu povodí (tzv. vodný plán SR). Zelená infraštruktúra podľa ministerstva⁵ na Slovensku nefunguje a nemôže účinne plniť funkcie, ktoré spoľahlivo pokrýva infraštruktúra sivá. Nové eurofondy v rokoch 2014 - 2020 by síce mali byť prioritne určené na financovanie zelenej infraštruktúry, ale keďže tá nie je súčasťou vodných plánov, nezostáva nič iné, iba financovať opatrenia proti povodniam v zmysle „betónového“ vodného plánu.

Ochrana vôd, teda ani riek, na Slovensku v súčasnosti nie je personálne ani kompetenčne pokrytá. Tí istí úradníci, ktorí plánujú hospodárske využívanie riek, by mali sami sebe zároveň stanoviť obmedzenia a jasné rámce, za akých podmienok, kde a ako túto činnosť realizovať, a kde už nie. Že sa tak dlhodobo nedeje, nie je prekvapujúce. Ministerstvo šikovne plní formálne povinnosti, predkladá správy o pokroku, schvaľuje materiály so správnymi názvami, ale diskutabilným obsahom. Zdá sa však, že trpezlivosť došla už aj tým najtrpezlivejším - verejnosti.

Miestni ľudia, vedci a odborníci preberajú iniciatívu

Ochrana prírody a životného prostredia je verejný záujem. Keď ho nechránia a nepresadzujú štátni úradníci, začína brať do rúk iniciatívu verejnosť. Za tri roky v siedmych pripomienkovacích konaniach zaslali mimovládne organizácie a zainteresovaná verejnosť spolu takmer 200 konkrétnych návrhov na zmeny a prepracovanie vodného plánu SR. Priemerne každých 5 mesiacov teda spracúvala verejnosť nejaké pripomienky, pričom ministerstvo akceptovalo necelých 7 % z nich. Ignorovanie zo strany štátu ľudí neznechutilo. Postupne začali vznikať malé iniciatívy na miestach, kde hrozila a hrozí výstavba kontroverzných priehrad (vodné dielo Slatinka pri Zvolene), malých vodných elektrární (Jalná, Rudno nad Hronom, Malý Dunaj, Trenčín atď.). Viac je počuť o vodákoch, rybároch aj o vedcoch, ktorí majú preskúmané vplyvy technickej, sivej infraštruktúry na rieky a riečnu krajinu.

V decembri 2015 adresovalo už viac ako 120 vedcov a odborníkov ministerstvu životného prostredia, parlamentu a vláde SR výzvu „Za živé rieky a čistú vodu“ s cieľom poukázať na zhoršujúci sa stav vôd a ignorovanie vedeckých poznatkov pri plánovaní využitia vôd. Vo výzve signatári žiadali zaviesť opatrenia na zlepšenie situácie, a to tak legislatívne, ako aj politické (zmena vodnej politiky SR). „Nie je nám ľahostajné, že strategické dokumenty vodnej politiky Slovenska nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného stavu vôd ani z najlepšie dostupných poznatkov a trendov v oblasti ochrany vôd. Nie je v poriadku, že na Slovensku sa diskusia o vode zúžila iba na jej využívanie a že jej ochrana je pre štátne orgány druhoradá,“ uvádzajú biológovia, hydrológovia, krajinní inžinieri i environmentalisti vo výzve.

Oslovení však nereagovali, a v polovici januára 2016 schválila vláda SR už spomínaný nový vodný plán Slovenska. Dokument má spolu s prílohami 10 523 strán, majú sa ním riadiť pri rozhodovaní o využívaní a ochrane vôd všetky orgány štátnej vodnej správy. Vodný plán však, napriek rozsahu, neobsahuje jasný, vecný a adresný zoznam opatrení na dosiahnutie dobrého stavu podzemných a povrchových vôd. Signatári výzvy preto spracovali spolu s ďalšími vedcami, turistami, rybármi, ekológmi aj zástupcami miestnych samospráv petíciu s rovnomenným názvom a požiadavkami, ako bola výzva vedcov a odborníkov. Petíciu ZA ŽIVÉ RIEKY A ČISTÚ VODU je možné podporiť do konca júna 2016 aj elektronicky na http://www.ekoforum.sk/peticia/zive-rieky. Na Slovensku je totiž od 1. 1. 2016 elektronická petícia rovnocenná s papierovou.

¹ http://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/aukcie/125-vecerna-aukcia/mednyanszky-ladislav-riecna-krajina-62547

² http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=25259

³ http://www.minzp.sk/sekcie/temy-oblasti/voda/koncepcne-aplanovacie-dokumenty/koncepcia-vyuzitia-hydroenergetickeho-potencialu-vodnych-tokov-sr-do-roku-2030/

⁴ http://www.minzp.sk/sekcie/temy-oblasti/voda/ochrana-pred-povodnami/strategia-protipovodnovej-ochrany-sr-do-roku-2020/

⁵ http://www.24hod.sk/zodpovednost-zavodnu-politiku-nesie-stat-tvrdi-mz-cl405912.html

Ďalšie zdroje:

Tomčíková, I., Lehotský, M., 2009: Percepcia riečnej krajiny (príklad vodného toku Smrečianka). Geografický časopis / Geographical Journal, 61, 2009, s. 269 - 289.

http://www.koaliceproreky.cz/temata/reky-a-ricni-krajina/

Ing. Martina Paulíková je programová manažérka v nadácii Ekopolis a dobrovoľníčka v Združení Slatinka.