VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Keť som na Poľane/ ako bi bou doma, / ako bi som prešiou / z izbi do pitvora. 

Čo je aj tá Hrochoť / na takom hrbáči, / ale sa mi zato / na Hrochoti páči.

(Dve ľudové piesne z Podpoľania)

Motto z prvej ľudovej piesne naznačuje, o akú krajinu môjho srdca v danom prípade ide. Slovom Poľana či poľana sa označujú rôzne časti hlavne toho územia, ktorého tvárnosť do značnej miery poznačila valaská kolonizácia, ten úžasný migračný element pastierov ovčích stád, ktorý zapustil svoje posledné obdivuhodné multikultúrne korene aj v rôznych častiach Slovenska. V mojom prípade ide o jednu zo šiestich častí významného geomorfologického útvaru s názvom Slovenské stredohorie, ktoré sa formovalo počas vulkanickej činnosti v mladších treťohorách. V starších geomorfologických systémoch bolo územie chápané ako súčasť susedného väčšieho celku, Slovenského rudohoria, a odlišné bolo aj jeho fytogeografické vymedzenie, keď sa k nemu priraďovali aj okrajové časti až po údolia Hrona, Slatiny a Kamenistého potoka. Tie sú geologicky, ale napr. aj bioticky pestrejšie a vyčleňujú sa teraz ako samostatné celky, napr. Banskobystrické dolomity a pod.

Poľana je najvyšším pohorím Slovenského stredohoria, keď Zadnou Poľanou dosahuje nadmorskú výšku 1 458 m. Na jej geologickej stavbe sa účastnia prevažne andezity, andezitové tufy a tufity. Jej najtypickejším znakom je pomerne zachovaný ráz stratovulkánu, teda vrstevnatej sopky, s priemerom asi 18 km a s epicentrom erupcie v Kyslinkách, záverečnej kalderovej časti Hrochotskej doliny. Charakteristická je tiež sieť potokov, ktorá je vo vnútornej časti sopky, teda v oblasti Kysliniek, dostredivá a na vonkajšej, hlavne južnej časti odstredivá, čím nemá obdobu na Slovensku. Sopečnou činnosťou sa vytvorili a dodnes zachovali niektoré zvyšky lávových prúdov, ktoré sa vynímajú ako výrazné krajinotvorné prvky. Na južných svahoch sú to napr. skalné útvary Kalamárky, Kopy či Melichovej skaly, vo vnútornej časti, v Hrochotskej doline, napr. Bátovský balvan, Jánošíkova skala, Havranie skaly a iné. Z hydrologického, a tým aj krajinárskeho hľadiska je zaujímavý vodopád Bystrô.

Svojrázna geologická, pedologická, hydrologická, ale aj klimatologická situácia územia sa prejavili v zaujímavej pestrosti bioty, rastlinstva i živočíšstva a všetky tieto prírodné špecifiká našli odraz aj v legislatíve. Z viacerých špecifík spomenieme aspoň jednu z našich najstarších prírodných či lesných rezervácií, Ponickú dúbravu, ktorá bola vyhlásená už v r. 1895. K nemenej významným patrí aj vrcholová smrečina na Zadnej Poľane. K významným legislatívnym počinom treba v každom prípade počítať vyhlásenie chránenej poľovnej oblasti, chránenej vtáčej oblasti a najmä chránenej krajinnej oblasti a biosférickej rezervácie.

Práve biosférickú rezerváciu charakterizuje okrem prírodných špecifík aj zaujímavá a veľmi svojská činnosť človeka, a to nielen pokiaľ ide o pretváranie pôvodného lesného rázu krajiny na jedinečný typ takzvaného lazníckeho osídlenia. Ľudová kultúra podpolianskeho ľudu, vo svojej materiálnej i duchovnej podobe, nesie nejeden archaický znak. Z mnohých spomeniem aspoň fujaru, jedinečný ľudový hudobný inštrument zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva.

Dosiaľ uvádzaná charakteristika záujmovej krajiny vychádza z racionálnych poznatkov jej jednotlivých zložiek. Toto „ratio“ nemôže byť však jediným atribútom, ak chcem hovoriť o citovom, emocionálnom vzťahu k nej, ak chcem hovoriť o krajine môjho srdca.

Každá z vyššie uvedených dvoch základných charakteristík Poľany, prírodná i kultúrna, ovplyvňovali ma svojským spôsobom. V dospelejšom veku možno viac tá prírodná zložka, v mladosti, v detskom a mládeneckom období, veľmi výrazne život v rodnej dedine, prejavujúci sa vo väzbe emocionálnej. A práve táto väzba na všetko dianie v jej lone ma dojímala do tej miery, že som sa nemohol zbaviť jej pôsobenia ani po odchode na gymnaziálne štúdia do Banskej Bystrice. Táto moja závislosť, z dnešného môjho pohľadu skoro až psychopatologická, bola veľmi silná. Veľmi negatívne ovplyvňovala aj moje študijné výsledky, ktoré sa mi pozdávali proti iným akoby druhoradé. Na strane druhej kreoval uvedený vzťah moje rustikálne zaujatie do tej miery, že som sa pokúšal zúročiť túto moju veľkú lásku v niečom, čo som vtedy nazval „Národopisný pohľad na Hrochoť“. Pravda, z uvedených chlapčenských romantických zábleskov sa toho zrealizovalo zhodou rôznych okolností málo, ale tie emocionálne záchvevy vydržali do stareckých rokov.

Som šťastný, že keď aj toto emocionálne rozčarovanie trvalo len nejakých desať-pätnásť rokov, išlo o dobu, ktorá bola pre mňa a moje ďalšie formovanie a smerovanie veľmi významná. Keď poviem, že išlo o obdobie, kedy sa o Hrochoti skoro právom hovorilo, že „leží Pánu bohu za chrbtom“, nevnímal som tunajší život ako zastaralý, primitívny. Cítim, že som si aj tú biedu zidealizoval, dojímala ma svojím spôsobom isto hlavne preto, že som ju sám nezažil. Ale aj v tej akejsi pseudoprimitívnosti som pociťoval a objavoval záblesky dojatia nad akousi samozrejmosťou žitia a akoby účelovosťou každého konania jej aktérov, vyvierajúcej zrejme z nepísaných tradícií.

Neviem, či ma už vtedy neviedli pohnútky a predstavy o pominuteľnosti, postupného strácania mnohého z toho, čo mi bolo blízke. A tak dodnes pretrvávajú myšlienky a spomienky na miznúci svet, ktorý mi počaroval a ktorý mi vlastne evokoval možno až preexponovaný, ale priam hlboko citový, emocionálny vzťah k rodnému kraju a v rámci neho k jeho ľudovej kultúre a v nej asi najviac k ľudovej piesni. Z naznačeného vyplýva, že nezapieram svoj tradicionalistický postoj, ba sa k nemu hlásim, keď tradície beriem v súhlase s bežným chápaním tohto pojmu ako súhrn zvykov, obyčají, spoločenských pravidiel, konvencií a podobne, získaný a zachovaný generáciami.

Mojej rodnej Hrochoti je Poľana schovaná, a len pár šťastlivcov, možno lesníkov, poľovníkov, drevorubačov, ale ešte viac asi pytliakov či iných, malo šťastie stretnúť sa s jej výnimočnosťou. Poľana ma nejako zvlášť nezaujímala, ani keď sme sa chodili kúpať do Hrochotskej doliny, do Hučavy, k Hrochotskému mlynu. Tu sme sa mohli vyšantiť kúpaním v jej studených vodách, ale aj chytaním a pečením rakov z jej čistučkých vôd či pofajčievaním z novinových cigár s dohánom zo suchých listov liesky a jelše.

Od neďalekého mlyna sme videli smerom proti prúdu, teda k Poľane, Ťurkovie vŕšok, Bugárovo a dosť vzdialene sa nám rysoval na ľavej strane Žiar či Žiarec. A kdeže je Poľana, tá čarovná hora? „Jáaaj, tá je ďaleko.“ Ak ju chceš vidieť, musíš prejsť celou Hrochotskou dolinou, ktorá je však „taká rozvľečená, že ju nemôžeš prejsť ani do večera“. Tak sa táto ďaleká cesta vyspievala aj v hrochotskej pesničke.

Z Kysliniek bol doslova skok na hrochotské lúky na pravej strane Hučavy, hlavne na Majerovú. Odtiaľ už bolo vidieť Poľanu, môj vysnívaný a vyspievaný Olymp. Ale aké sklamanie! Veniec, hradba vrchov, z ktorej Poľana vyčnievala tam niekde vpravo, len tak akosi nesmelo. Tak sa mi ona dlho javila ako „zakliata princezná“, o ktorej kráse som mohol len snívať a rôzne si ju idealizovať.

Môj zidealizovaný vzťah k Poľane trval desaťročia, aj počas môjho študentského a neskoršie zamestnaneckého pôsobenia na Lesníckej fakulte v Brne. Od rokov 1967/68 sa začal viac prejavovať môj takpovediac odbornejší pohľad a záujem na celkové dianie vo vzťahu k Poľane. Stalo sa tak mojím prechodom z brnianskej Lesníckej fakulty na Lesnícku fakultu vo Zvolene a so zostávajúcou mojou pedagogickou a celkovou profesijnou orientáciou na poznávanie rastlín lesov, na lesnú vegetáciu.

Oveľa výraznejšie sa mohla v týchto nových podmienkach realizovať okrem môjho uvedeného profesionálneho zamerania aj oblasť mojich záujmov o ľudovú kultúru a možno povedať, že tento vzťah trvá dodnes.

Milan Križo

Prof. Ing. Milan Križo, DrSc., (1928), emeritní vysokoškolský profesor, přední lesnický botanik, specializovaný na studium pylových zrn a embryologii semenných rostlin. Působil na lesnické fakultě v Brně a na Vysoké škole lesnické a dřevařské ve Zvolenu. Kromě své vědecké a pedagogické činnosti se věnuje folkloru jako znamenitý zpěvák a fujarista. Je spoluzakladatelem Podpolianských folklorních slavností v Detvě a mj. také sběratelem lidových písní z rodné obce Hrochoť a okolí (kniha Moje piesne z roku 2008).