VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Najprv krátka bilancia. Pec nám spadla - rekonštrukcia tradičnej bielokarpatskej sušiarne ovocia bol veľmi rýchly projekt. Od myšlienky po realizáciu uplynul rok. Za ten rok sme dohodli s majiteľom sušiarne možnosti spolupráce, pripravili a podali projekt, získali prostriedky a partnerov, formou remeselných kurzov a dobrovoľníckej pomoci zrealizovali rekonštrukciu schátranej sušiarne, uskutočnili skúšobnú prevádzku a odovzdali objekt do užívania verejnosti. A hlavne, začali využívať.

Rád pochválim organizačný tím a poďakujem všetkým, ktorý na projekte participovali, ale píšem to z iného dôvodu. Iné, najmä prírodo-ochranársky ladené projekty takýto hladký priebeh nemávajú. Tu býva konflikt záujmov častejší. Naozaj by som chcel, aby ste zažili tú energiu, ako to nazvať, snáď všestrannej pomoci a ochoty.

Myslím, že to odzrkadľuje nastavenie pomerne veľkej časti spoločnosti, pre ktorú je ovocinárstvo v celej svojej šírke dôležitá, až citová téma. Ovocné stromy sú „naše“, máme s nimi dlhodobý vzťah, ktorý je bližší ako k ich divokým príbuzným. Tisícročia patria do priestoru, v ktorom žijeme, do krajiny, ktorú poznáme a využívame. Sú súčasťou pestrej mozaiky lúk, pasienkov, záhumienok, remízok, alejí a ďalších prvkov, ktoré spolu, za istých okolností, tvoria krásnu, pestrú a ekologicky vyváženú krajinu. Ovocné dreviny a ich plody sa dostali do mnohých prejavov ľudovej kultúry, do povier, výkladov snov, magických praktík, symbolov, miestopisných názvov, piesní, básní, hádaniek.

To však nie je všetko. Viac ako storočná a takmer 40 rokov nevyužívaná sušiareň ovocia je hlinená nabíjanica na kamennej podmurovke. Je teda aj veľmi hmotným dedičstvom. Jej obnova znamená, že na tomto mieste po sebe niečo zanechávame. Niečo, čo sem vďaka lokálnym prírodným materiálom a dobovým postupom využitým pri stavbe patrí a čo tu v lepšom prípade zostane dlho po nás. Je taká krásna, že kultivuje a učí. Dokazuje, aká harmonická a - použijem to slovo opäť, aká patričná, môže byť architektúra v krajine.

Dôležitý je aj produkt. Spracovanie vlastného ovocia v sušiarni je konkrétny spôsob, ako získať vlastné lokálne spracované potraviny. Ak je sušenie využívané ako služba, podporuje zároveň miestnu ekonomiku.

Zbytočné obavy na záver? Zánik dobových sušiarní mal svoje dôvody. Bol spôsobený najmä stratou trhov so sušeným ovocím, ktoré na začiatku 20. storočia ovládli iné krajiny. Pre mnohé oblasti na Slovensku viazané na spracovávanie ovocia to znamenalo zánik sušiarní či ich premenu na šopy a kôlne. Na obmedzenie ich využívania vplývala aj vysoká energetická náročnosť v podobe množstva spáleného dreva. V bielokarpatských sušiarňach sa navyše spracovávali najmä slivky, ktorých úrody boli po prepuknutí vírusového ochorenia šarky sliviek nižšie a neisté. Medzi tým sa spracovateľské technológie výrazne posunuli. Na sušenie ovocia sa využívajú elektrické sušiarne, ktorých obsluha je menej fyzicky náročná, sušenie z hľadiska zachovania dôležitých látok šetrnejšie a produkt môžeme pri predaji nazývať potravinou. Konzumenti tieto veci neveľmi vnímajú. Začnú ich vnímať, až keď si obsluhu tradičnej sušiarne sami vyskúšajú. Neznamená to, že tým utrpia ich romantické predstavy o spoločnom večernom maškrtení zápečiek, rozprávaní príbehov, spievaní a pozeraní na nočnú oblohu. Doplnia sa však o skúsenosť z niekoľkohodinovej prípravy ovocia pred vložením do pece, z nočného vstávania a prikladania, z náročného vyťahovania ťažkých liesok z horúceho priestoru sušiarne a z dlhého preberania a triedenia vysušeného ovocia.

Veríme, že sa aj v tomto roku nájde dostatok takých, ktorí si tento vzácny zážitok s nami radi vyskúšajú. Spoločné zahájenie sezóny sušenia bude opäť v septembri.

Mgr. Bruno Jakubec, PhD. - odborný asistent na Katedre plánovania a tvorby krajiny, Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene, predseda OZ GenoFond