VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Botanická zápletka s morušou trnavskou začala v polovici júna 1947, keď riaditeľ ovocinárskej školy v Šali František Strelka poslal konárik tejto dreviny z katastra Častej českému botanikovi, univerzitnému profesorovi Karlovi Dominovi. Ten porovnával tieto konáriky s položkami herbára Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity, kde bola moruša čierna zastúpená len niekoľkými neúplnými položkami. Profesor Domin prišiel k záveru, že konáriky z Častej sú nový, zatiaľ nepopísaný druh moruše, ktorú nazval morušou trnavskou. Podľa znakov usúdil, že ide o kríženca Morus nigra a M. rubra. Ako prvý na Dominov omyl upozornil v roku 1960 Daniel Kovalovský. Karyonomické výskumy, ktoré prof. Domin nemal k dispozícii, hovoria o problematickom krížení M. alba a M. rubra (2n=2x=28) s M. nigra (2n=22x=308). Tento fakt naznačuje nekompatibilitu moruše čiernej, ktorá je takto geneticky posunutá na vedľajšiu koľaj ako napríklad oskoruša. Moruša trnavská neexistuje a pravdepodobne sa jedná „maximálne“ o varietu alebo kultivar moruše čiernej.

Moruša čierna je typickým extenzívnym ovocným stromom najteplejších oblastí Slovenska a jej prítomnosť sa potvrdila na našom území už v 14. storočí. Zaujímavosťou je, že Mekkou moruše čiernej na Slovensku je práve obec Pukanec, kde klimatické podmienky rozhodne nekorešpondujú s ekologickým optimom tejto dreviny. Tento fakt potvrdzuje aj nižšia klíčivosť semien morúš z Pukanca v porovnaní so semenami, ktoré boli odobraté z teplejších lokalít. Ako podpníky pre morušu čiernu slúžia vlastné semenáče, semenáče moruše bielej alebo červenej. Najvhodnejším podpníkom s najlepšou ujateľnosťou očiek je vlastný semenáč. Pri podpníkoch moruše bielej vznikajú kvôli zlej afinite s morušou čiernou hypertrofické útvary v mieste zrastu očka s podpníkom, čo vedie v neskoršom veku k predčasnému rozčesnutiu koruny. Semenáč moruše čiernej alebo naočkovaný kultivar na vlastnom semenáči má slabý rast. Moruše čierne nevyžadujú rez, ak tak aplikujeme len výchovný rez pri mladých jedincoch a harmonizačný rez pri starších jedincoch s prestarnutou korunou. Vráťme sa však k rozmnožovaniu tejto dreviny. V minulosti sa moruša čierna výhradne rozmnožovala vegetatívne, najmä potápaním. Takto sa zachovala aj veľkosť plodov a rodivosť nastúpila po 4 rokoch. Klíčivosť semien je veľmi variabilná (90 - 17 %) a hmotnosť 1 000 semien je 4,84 - 3,88 g. Semenáčiky sú chúlostivé a bývajú často napádané plesňou Olpidium brassicae. Rast semenáčov je pomalý. V našich podmienkach dorastá do výšky 10 m. Výskum Brindzu a kol. (2006) identifikoval viac ako 900 genotypov moruše čiernej len v oblasti Štiavnických vrchov. Plody dozrievali od júla do septembra a ich dĺžka sa pohybovala od 10,74 do 27,22 mm. Hmotnosť jednotlivých plodov bola až 16,30 g, čo je 3-krát väčšia hodnota ako uvádzajú turecké údaje. U moruši čiernej sa na jednom konári nachádzajú kvety len jedného pohlavia. Je to bežný jav v čeľadi Moraceae, kde sa môžu vyskytnúť aj „dočasné“ dvojdomé jedince.

Zaregistrované kultivary moruše čiernej, ktoré sú komerčne dostupné, sú: ’Black English’, ’Black Persian’, ’Chelsea’, ’Chirtou’, ’Kaester’, ’Mûrier noir des Cévennes’, ’Trnavská’ a ’Wellington Mullbery’.

Ing. Ladislav Bakay, PhD., je odborným asistentom na Katedre biotechniky zelene na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.