VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Podľa zákona bývalej Slovenskej národnej rady č. 11 z 18. 12. 1948 Zb. účelom zriadenia Tatranského národného parku malo byť „zachovanie prírodných útvarov v pôvodnej podobe a estetického rázu kraja, poskytnutie rastlinným a živočíšnym spoločenstvám ochranu a možnosť nerušeného života a vývoj v pôvodnom prostredí“. Tento cieľ potvrdilo aj nariadenie Zboru povereníkov (vlády) č. 5 z 28. 10. 1952, podľa ktorého bola od 1. 1. 1953 zriadená Správa TANAP-u ako výkonný orgán v rezorte lesníctva. Poradný zbor pre veci TANAP-u bol najvyšším orgánom, zriadeným rezortom školstva a kultúry (rezort životného prostredia vznikol až po roku 1990).

Nedostatočné plnenie až porušovanie cieľov ochrany prírody v TANAP-e v rokoch 1953 - 1999 bolo zapríčinené predovšetkým politickým systémom „diktatúry proletariátu“ prostredníctvom Komunistickej strany. V spoločnosti sa preferovala rozsiahla industrializácia Slovenska, čo viedlo k rozsiahlej deštrukcii prírodných systémov a krajiny.

Koncepcia ochrany a tvorby prírodného prostredia TANAP-u, ktorú schválilo Predsedníctvo SNR uznesením č. 14 z 23. 01. 1964, vytýčila strategické ciele integrovanej ochrany prírody. Lesy TANAP-u boli rozdelené na prírodné lesy a lesy v rekonštrukcii. Prírodné lesy sa členili na úplné rezervácie, prísne rezervácie (ochranné pásma úplných rezervácií), regeneračné plochy a lesoparky v intravilánoch tatranských osád a v ich najbližšom okolí.

Hlavnou príčinou nenaplnenia dobre myslenej koncepcie ochrany prírody TANAP-u podľa Ing. Milana Hirša, vedúceho pracovníka štátnej ochrany prírody na Slovensku v rokoch 1960 - 1970, bola predovšetkým „spoločenská klíma vytvorená politikou industrializácie, ktorej sa podriadil systém výchovy, informácií i propagandy, čo vplývalo na myslenie i prax ľudí“.

V rokoch 1965 - 1972 na území TANAP-u sa uskutočňovala nevhodná urbanizácia, výstavba robotníckych ubytovacích zariadení, ktoré sa následne využívali na podnikovú rekreáciu, nadmerný územný rozvoj Štrbského plesa v súvislosti s Majstrovstvami sveta v lyžovaní v roku 1970 a masový rozvoj stredísk cestovného ruchu okolo Cesty slobody s nevhodnou a Tatrám cudzou architektúrou. V dôsledku toho Koncepcia TANAP-u z roku 1964 nebola naplnená.

Model TANAP-u v rokoch 1952 - 1989 sa stal ukážkovým modelom vzorného lesného hospodárstva. Ochranu prírody suplovala Výskumná stanica a múzeum TANAP-u, kde sa získavali vedecké poznatky, ktoré sa však v praxi nerealizovali. Vtedajšia Správa TANAP-u udržiavala družobnú spoluprácu s Lesným podnikom na Zakarpatskej Ukrajine.

Po zmene politického systému v roku 1990 nastúpilo nové vedenie Správy TANAP-u s cieľom napraviť chyby minulosti. V máji 1990 sa v Tatranskej Lomnici uskutočnila medzinárodná konferencia „Ako ďalej pri ochrane a záchrane prírody TANAP-u?“. Účastníci konferencie vyzývali „Urobme všetko pre záchranu jedinečného prírodného skvostu na Slovensku. Spamätajme sa, kým je čas! Pomôžme národnému parku“. Dnes už nostalgicky vyznievajú emotívne prevolania „Národ Tatrám - Tatry národu“ s kategorickými výzvami „nedopusťme“, „nedovolíme“, „požadujeme“. V roku 1991 vláda SR uznesením č. 658 schválila Program starostlivosti o TANAP do roku 2000. UNESCO zapísalo TANAP dňa 15. 02. 1953 do svetového zoznamu biosférických rezervácií.

Nové vedenie Správy TANAP-u v rokoch 1990 - 1995 rozvinulo širokú medzinárodnú spoluprácu so Svetovou úniou ochrany prírody (IUCN) a s karpatskými národnými parkami v rámci Asociácie karpatských národných parkov (ACANAP). Riaditeľ Správy TANAP-u v roku 1992 bol ako jediný na svete ocenený Zlatou medailou Svetového fondu ochrany prírody WWF za rozvoj ochrany prírody v karpatskej oblasti. Nové vedenie Správy dôsledne dodržovalo princípy zachovania národného parku v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny z roku 1994.

Ďalší vývoj starostlivosti o TANAP bol poznačený podobnými udalosťami ako vývoj celej našej spoločnosti. Po tzv. Mečiarovej kupónovej privatizácii dominanciu v riadení spoločnosti získali oligarchovia, ktorí prostredníctvom politických orgánov (parlament, vláda, orgány štátnej správy, súdnictva) získali rozhodujúci vplyv. Po roku 1995 riaditeľ Správy TANAP-u bol z funkcie odvolaný a nové vedenie nesúhlasilo s pričlenením Správy do rezortu životného prostredia. Bývalá Správa sa rozdelila na Štátne lesy TANAP-u v riadení rezortu lesníctva (ide len o štátne pozemky) a Správu TANAP-u v riadení Štátnej ochrany prírody Banská Bystrica, v rezorte životného prostredia (ide o celé územie TANAP-u bez ohľadu na vlastníctvo lesov).

Postupne boli odvolávaní viacerí kmeňoví pracovníci ochrany prírody. Nastúpilo obdobie, v ktorom silne dominovali hlasy proti filozofii ochrany a starostlivosti o krajinu a prírodné systémy. Prioritu získali „rozvojové“ hlasy. Markantne sa to prejavilo po víchrici 19. 11. 2004. Rozsiahle plochy, z ktorých víchrica odstránila lesné porasty, stali sa predmetom záujmu oligarchov s cieľom rozšírenia infraštruktúry predovšetkým zimného športu, cestovného ruchu a turistiky.

Oligarchami cielený a umelo živený spor medzi Štátnymi lesmi TANAP-u v Tatranskej Lomnici a Správou TANAP-u v Tatranskej Štrbe o kompetencie v ochrane prírody viedli k nekontrolovanému a masovému ničeniu prírodných systémov a k zmene krajinného rázu predovšetkým Vysokých Tatier. Štátna ochrana prírody v Banskej Bystrici, ako odborná organizácia Ministerstva životného prostredia SR, nedokázala súperiť s personálne a ekonomicky silnou odbornou organizáciou Štátne lesy TANAP-u v riadení rezortu lesníctva. Sústredila sa na druhovú ochranu (predovšetkým na ochranu orla) a výchovu mládeže k ochrane prírody na školách v okolí TANAP-u. Starostlivosť o krajinu sa stala okrajovou záležitosťou hlavne z dôvodu nedostatočných personálnych, finančných a kompetenčných prostriedkov. Personálne čistky vniesli do radov ochrancov prírody neistotu. Viacerí kľúčoví ochrancovia prírody boli zo zamestnania prepustení.

Od roku 2000 boli vedené účelové a nefunkčné diskusie o tom, ako má vyzerať zónovanie územia národného parku. Ukazuje sa, že s ohľadom na súčasný stav vybudovanej rozsiahlej infraštruktúry lyžiarskeho športu v priestoroch Štrbského plesa, Starého Smokovca a Tatranskej Lomnice pravdepodobne najfunkčnejší model národného parku by bol podľa návrhu prof. Dr. Karla Domina z roku 1924. Podľa neho do územia národného parku by mali patriť krajinné priestory nad hornou hranicou lesa, teda kosodrevinový a alpínsky vegetačný stupeň (približne nad 1 550 m n. m.). Ochranné pásmo by mal tvoriť smrekový vegetačný stupeň (približne 1 300 - 1 550 m n. m.). Intravilány tatranských osád od Podbanského cez Štrbské pleso, Starý Smokovec, Tatranskú Lomnicu až po Tatranskú kotlinu by nemali zasahovať do národného parku. V terajšej spoločensko-politickej situácii je ťažko predvídať, ako sa vyvinie situácia so zónovaním národného parku. Do hry vstupujú aj vlastnícke práva neštátnych vlastníkov a užívateľov lesov TANAP-u s ich oprávnenou požiadavkou na finančnú kompenzáciu za obmedzenie ich vlastníckych a užívateľských práv na území TANAP-u.

Podľa názoru bývalého pracovníka Správy TANAP-u Ing. Juraja Švajdu „ochrana prírody v dnešnej dobe je najmä o našej schopnosti prezentovať myšlienky, názory, filozofiu a postoje. Tragédiou je nezáujem politikov vyriešiť definitívne problém bez ohľadu na to, či ide o ľavicovú alebo pravicovú vládnu garnitúru“.

Najväčšou tragédiou v súčasnosti je skutočnosť, že mediálny priestor nie je zameraný na objektívne informovanie o kritickej ohrozenosti jedinečných prírodných hodnôt národného parku a z toho vyplývajúcej nevyhnutnosti efektívnej starostlivosti o krajinu a ekosystémy, ktoré tvoria unikátne prírodné dedičstvo Slovenskej republiky.

Prof. Ing. Ivan Vološčuk, DrSc., lesnícky ekológ, fytocenológ a typológ, bývalý dekan Fakulty ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene