VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Trvalé trávne biotopy sú charakteristickou súčasťou životného prostredia Európy. V prevažnej miere ide o poloprírodné ekosystémy, ktoré vznikali v spojitosti s ľudskou činnosťou. Niekoľko výnimiek sa týka klimaxových nelesných biotopov, v našich podmienkach ide najmä o alpínske hole nad hornou hranicou lesa a rôzne extrazonálne spoločenstvá s extrémnym pôdnym, vlhkostným alebo teplotným režimom. Napriek kultúrnemu charakteru väčšiny nelesných biotopov u nás patria, ako súčasť tzv. Stredomorskej panvy, do skupiny svetových ohnísk biodiverzity. Počas tisícročí extenzívneho obhospodarovania sa na tieto ekosystémy naviazala široká škála druhov a spoločenstiev. Z poloprírodných trávnych spoločenstiev uvádzame viac ako 18 % európskych rastlinných endemitov, druhovo bohaté a špecifické sú tiež lúčne spoločenstvá húb, bezstavovcov, hmyzu a vtákov.

V súčasnosti trávnaté ekosystémy patria medzi najohrozenejšie spoločenstvá Európy so stále sa zhoršujúcim stavom. Dôvodom tohto stavu sú dva protichodné procesy. Na jednej strane intenzifikácia súčasného obhospodarovania, na druhej strane výpadok akéhokoľvek hospodárenia. Obidva procesy, napriek odlišnému charakteru, ústia do významnej straty biodiverzity. Ich spoločným menovateľom je zmena tradičného využívania trávnatých ekosystémov.

Charakterizovať tradičné obhospodarovanie je pomerne zložité, nakoľko ide o širokú škálu opatrení, líšiacich sa regionálne, kultúrne aj historicky. Spoločnou črtou však zostáva mozaikovitosť, vyplývajúca z potrieb, zvyklostí a možností hospodáriacich komunít. Dôležitou súčasťou tradičného obhospodarovania je pastva hospodárskych zvierat. Popri strate mozaikovitosti je vymiznutie pastvy z krajiny vážnym dôvodom súčasnej degradácie nelesných ekosystémov.

Pasenie zvierat predstavuje veľmi špecifický ekologický proces, ktorý môžeme charakterizovať výraznou selektívnosťou a tvorbou osobitých substrátov. V podmienkach pasenia vzniká pestrá zmes mikrostanovíšť vhodných pre širokú škálu špecializovaných druhov. Tieto sú definované rôznou výškou, hustotou a kvalitou vegetácie, ktorá je odrazom potravných preferencií pasúcich sa zvierat v kombinácii so špecifickými substrátmi, ako je trus zvierat a zošľapované plochy s obnaženou pôdou. Charakteristickým prvkom pasienkov sú aj rôzne terénne nerovnosti ako skaly, krtince či mraveniská. Spomenuté štrukturálne a funkčné charakteristiky sú spojené takmer výhradne s pasením, pri iných spôsoboch obhospodarovania sa nevyskytujú. Podobne druhy vyžadujúce tieto podmienky sa vyskytujú špecificky práve na pasienkoch, na inak obhospodarovaných biotopoch sú zastúpené len okrajovo.

Spoločenstvá mravcov pasienkov sa zo spomenutých dôvodov veľmi líšia od spoločenstiev, ktoré nachádzame na kosených lúkach. Otvorený charakter týchto biotopov vyhovuje väčšine nelesných druhov, avšak najväčšou výhodou a dôvodom, prečo na pasienkoch nachádzame veľmi vitálne populácie mravcov, je selektívny charakter disturbančného režimu, s plochami silnejšie a slabšie pasenými.

Zvýšená afinita voči pasienkom sa týka najmä druhov budujúcich kopovité nadzemné hniezda, na ktorých stavbu a udržiavanie vynakladá kolónia veľkú energiu. Tieto hniezda majú pre mravce viacero výhod spojených s ochranou zásob, potomstva a celej kolónie. Hlavným dôvodom sú pravdepodobne dobré termoregulačné vlastnosti hniezda. Veľké hniezdo je predpokladom vytvorenia a pretrvania početnej kolónie tvorenej státisícmi jedincov. Na optimálne manažovaných pasienkoch tak môže byť počet a objem mravenísk veľmi vysoký, pričom mravce tu predstavujú dominantné živočíchy s významným dopadom na celú škálu spoločenstiev bezstavovcov, rastlín a ekosystémových procesov.

Nakoľko je stavba hniezda pre kolóniu časovo, materiálovo a kapacitne náročná, narušenie hniezda vonkajšími faktormi má výrazne negatívny dopad. Mravce preto budujú svoje hniezda na miestach so zníženým disturbančným tlakom a rizikom zničenia, rovnako vynakladajú veľkú energiu na aktívnu obranu a udržovanie hniezda. V rámci pravidelne kosených lúk sa hniezdne kopy v podstate nevyskytujú, naopak sú charakteristickou súčasťou zarastajúcich lúk po výpadku hospodárenia.

Podmienky na kosených lúkach sú kategoricky odlišné od podmienok na pasienkoch, kde ani intenzívna pastva nemusí negatívne vplývať na hniezda mravcov. Zvieratá sa pri pasení hniezdam vyhýbajú, prípadne sú mravcami aktívne odpudzované. Spolužitie mravcov a spásačov je výsledkom spoločného vývoja a adaptácií a poukazuje na prirodzený charakter pasenia, na rozdiel od kosenia, ktoré je výhradne kultúrny a relatívne nový fenomén.

Zaujímavý prípad extrémne silných populácií mravcov vo väzbe na extenzívne využívanie trvalých trávnych porastov sme zaznamenali na pasienkoch Pohronského podolia. Objavili sme tu veľmi bohatú hniezdnu kolóniu mravcov, pričom išlo o rozsiahly polydómny systém vzácneho druhu mravca Formica exsecta. Ten patrí v Európe medzi miznúce prvky fauny ohrozené najmä v spojitosti so spomenutou degradáciou lúčnych biotopov a intenzifikáciou obhospodarovania.

Na približne štyroch hektároch lúk, pasienkov a medzí sme zmapovali viac ako 1 500 samostatných hniezd tohto druhu, čo predstavuje druhú najväčšiu známu kolóniu v Európe. Hniezda tohto vzácneho mravca sme našli prevažne v rámci medzí, teda na miestach s umelo navýšeným sklonom a nahromadením kameňov. Sú to plochy, ktoré sa z objektívnych dôvodov nekosia, tradičným využitím je tu extenzívne pasenie.

Typické hniezdo tohto mravca je charakteristické vyzdvihnutou nadzemnou časťou tvorenou odumretým rastlinným materiálom s obvodovým vencom hustej vegetácie. Hniezdny útvar tohto charakteru je nezlučiteľný s mechanizovaným kosením, pri ručnom kosení spôsobuje problém najmä vysoká hniezdna hustota, takže neprekvapuje, že veľké hniezdne kopy s priemerom presahujúcim 1 m sa vyskytovali len na miestach s nízkou disturbanciou, prednostne na medziach, ale tiež v rámci niektorých pasených alebo zarastajúcich plôch. Na kosených plochách chýbali, alebo sme našli len drobné hniezda súvisiace s väčším hniezdnym komplexom v susedstve kosenej lúky.

Súčasné rozmiestnenie hniezd veľmi dobre koreluje s rozmiestnením medzí viditeľným na leteckých snímkach z 50. rokov minulého storočia, predpokladáme, že hniezdna kolónia súvisí dlhodobo s touto špecifickou štruktúrou organizácie pozemkov. Ostáva len polemizovať o rozšírení tohto druhu mravca v časoch, keď medze ohraničujúce jednotlivé pasienky boli neodmysliteľnou súčasťou podhorskej poľnohospodárskej krajiny.

Pozoruhodný zostáva aj ekologický dopad takéhoto hniezdneho zoskupenia na lúčny ekosystém. V rámci superkolónie sme nezaznamenali výskyt iných druhov mravcov. Formica excecta patrí medzi výrazne teritoriálne druhy mravcov, agresívne potláča iné druhy mravcov vo svojom okolí. Pri konfliktoch robotnice cielene dekapitujú svojich nepriateľov. V našom prípade tak ide o obrovskú monocenózu s hustotou 10 - 17 miliónov robotníc na ha!

Mravce sú tradične chápané ako veľmi účinné biologické regulátory hmyzu, pri takýchto počtoch sa ročne hmotnosť ulovenej koristi vo forme rôznych bezstavovcov pohybuje v tonách na hektár, v rovnakých objemoch je konzumovaná medovica, produkovaná v rámci trofobiózy s voškami. Ide teda o veľmi dynamickú sústavu s významným dopadom na chemické vlastnosti pôdy a jej produktívnosť.

Aj z hľadiska poskytovania ekosystémových služieb predstavuje ekosystém s takouto koncentráciou hniezd pozoruhodný prípad. Mravcom sú štandardne pripisované viaceré (ekosystémové) služby, medzi najdôležitejšie patria regulačné služby zabezpečované pomocou biologickej kontroly hospodársky škodlivých druhov a široká skupina podporných služieb, kde mravce sprostredkúvajú a pozitívne ovplyvňujú kolobeh živín, dekompozíciu organickej hmoty, bilanciu uhlíka a bioturbáciu pôdy. Netreba zdôrazňovať, že pri takejto populačnej hustote a veľkosti sú tieto služby saturované a ich kvalita je maximálna. Zároveň si môžeme uvedomiť deficit týchto služieb v prípade nelesných ekosystémov, kde umelo dochádza k ochudobneniu spoločenstiev mravcov. Dôsledkom môže byť zníženie ekologickej stability, funkčnosti a komplexnosti takýchto ekosystémov, čo je smutná realita väčšiny intenzívne využívaných biotopov našej krajiny.

Doc. Ing. Michal Wiezik, PhD., je prodekanom na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, pôsobí na pracovisku Katedra aplikovanej ekológie.