Čtení na tyto dny

Lesík

jemuž dobré čtvrtstoletí říkáme "náš"
a jenž nás po léta živil velmi velice
houbami (poté co ubylo hřibů
hlavně růžovkami klouzky kuřátky)
malinami borůvkami
a když nebyly žádné plodiny
odnesli jsme si pár šišek
na zimní podpal
anebo jsme odtáhli dva tři sucháry
ten lesík se náhle
zvedl nad nízká mračna
a odplul směrem k Rozseči

Zbylo po něm mlhami udusané hřiště
s několika sytě tmavomodrými trsy
hořečku brvitého
na okraji

(Ludvík Kundera) 

 

Krajina môjho srdca


Andrea Uherková, č. 3/2016, s. 30-31

Krajina môjho srdca je biela. Je biela na jar, keď sa pozriem na jej zem. Na jej lúkach sa vtedy totiž zjavuje jedna bylina za druhou, okrem iných aj vzácne biele vstavače. Biela je aj keď zdvíham hlavu k nebu a do korún ovocných stromov, ktoré sú zjari vo svadobnom šate. Všetko rastlinstvo vtedy láka opeľovače s túžbou po dlhej zime pokračovať v živote. A do tejto snahy vkladá všetky svoje zbrane, i krehkú bielu krásu. Biela je aj z diaľky, keď môj pohľad spočinie na jej svetlých bradlách. Pitoreskné, samostatne stojace skaliská ako Červenokamenské bralo či Vršatec nad ňou bdejú a strážia ju. Dávajú zároveň cudzincom na známosť: „Tu sme, Biele Karpaty!“

Moja krajina je mozaikou lesov, lúk a políčok. Väčších a menších dedín, no najmä roztratených kopaníc. A tie ukrývajú svojských ľudí. Nie drsných horalov. Tunajšie povahy sú mäkšie, no oddelené dolinami, a tak vedia byť tiež všakovaké. Pri túlaní sa touto krajinou nikdy neviete, čo na vás čaká po vynorení sa z lesov. Môže to byť pohľad na solitérnu oskorušu či hrušku, slivkovú aleju, pasúce sa kravy alebo starú učupenú sušiareň ovocia. Je to kus zeme plný prekvapení, ktoré sú na dosah ruky. A po ceste za nimi si môžete čas krátiť pojedaním černíc, sladkých sliviek či lúskaním orechov.

Moja krajina je poznačená rukou človeka. Ten spôsobil, že už stáročia tu nie je iba vrcholové klimaxové štádium lesa, ale aj lúky a pasienky. „Vďaka“ nemu tu našli domov druhy, ktoré by tu inak neboli. Pastvou a kosbou sa bielokarpatské lúky stali jednými z celosvetovo druhovo najbohatších spoločenstiev. To len dokazuje, že aj kultúrna krajina môže byť plná života, pokiaľ sa s ňou zaobchádza citlivo a berieme si len to, čo potrebujeme.

Moja krajina sa na mňa pozerá. Nedá sa spočítať to množstvo očí, ktoré ma sledujú, keď kráčam jej lesmi. Kôra bukov posiata očami ma hypnotizuje a ja len čakám, že už-už na mňa nejaký buk žmurkne. Buky, duby a hraby ma sprevádzajú od malička a sú pre mňa tým najprirodzenejším lesom. Škoda, že až v dospelosti som objavila, aké chutné sú mladé bukové lístky. Pri prechádzke medzi nimi si zahryznúť jeden-dva na osvieženie… mňam!

Moja krajina je chutná. Raz chutí sladko, potom kyslo, inokedy má zasa príchuť maslovú, grepovú či banánovú. Nie, nebojte sa. V Bielych Karpatoch sa ešte nepestujú banány ani grepy. Hovorím o jablkách a hruškách. O stovkách starých odrôd, ktorých vrúble si ľudia vymieňali, nosili z ďalekých ciest či nechali posielať poštou zo zahraničia od rôznych ovocinárov. V kombináciách náhody, rúk človeka a podmienok prostredia vznikli tiež odrody miestne, ktoré inde nepoznajú. Tieto sú nositeľmi zaujímavých mien, veľkostí, chutí, vlastností a tiež využitia. V súčasnosti sú nimi obťažkané vyše 200-ročné hrušky kade-tade na kopaniciach. Jedinečné chute!

V mojej krajine svištia za svitania kosy. Aj keď je ich čoraz menej. Rozospatí kosci vstávajúci za tmy si ich osličkou ostria, prešľapujúc v gumákoch v chladnej rose. Za odmenu sa im zdá deň dlhší. Keď sa ostatok sveta prebúdza, oni kráčajú s kosou cez plece domov po rannej rozcvičke. Škoda len, že tento obraz už nevidieť tak často, ba priam zriedka. Rolu miestnych hospodárov často nahrádzajú dobrovoľníci či ochrancovia prírody, ktorí v lete vo svojom voľnom čase, počas víkendov či týždenných táborov, vracajú krajine jej ducha. Svištia kosami, na raňajky si dajú horalku a tešia sa, že aj vďaka nim to budú mať tie vstavače a motýle o čosi ľahšie.

Mojej krajine sme ublížili. V praktizovaní pokrivených myšlienok komunizmu sme vytrhali tisíce veľkých stromov, zničili medze a remízky a z malých políčok urobili veľké lány. Najväčšmi sme však týrali práve tie stromy… V boji s buldozérmi, ktoré ich surovo vytrhávali zo zeme, prehrali. Morálne však tento boj prehral človek. Stromy sa voči „stalinovým“ buldozérom, ako ich volali miestni, nemali ako brániť. Niektoré sa odmietali vykoreniť, a tak boli len zrovnané so zemou. Zanikli medze oddeľujúce pozemky, ktoré zadržiavali vodu a poskytovali útočisko pre všakovaké operence i neoperence. Krajina o tomto boji iba mlčí a myslí si o tom svoje.

Moja krajina sa zmenila. Na mnohé okná opustených kopaničiarskych usadlostí môžete len klopať, nazerať cez ne dnu a veriť, že sa raz do nich niekto vráti. Že ošetrí stromy na dvore, vypustí naň sliepky či kozy a ráno bude na lúke za domom svišťať kosa. Prípadne nájdete zrekonštruované chalupy, v ktorých to však ožíva len na víkendy, kedy prídu rekreanti.

Dnes môžete v lesoch nájsť zarastené staré čerešne či jablone. Stoja tu pohltené časom, ako dôkazy opúšťania hospodárenia, odchodu ľudí do miest, za prácou. Dôkazy toho, že ovocie už dávno nie je v tomto kraji komoditou tak cennou, že by ľuďom zabezpečovala obživu ako v minulosti - v časoch, keď sa vozilo na pltiach do Viedne či Budapešti.

Moja krajina je staršia ako ja. Občas ma premkne pocit, že som ju mala v sebe ešte skôr, než som ju uvidela na vlastné oči. Pred niekoľkými rokmi som stála v tichu bielokarpatského lesa s pocitom, že nebudem vedieť byť spokojná nikde inde. Že toto je môj domov a sem jednoducho patrím. Dnes si to už nemyslím. Som presvedčená, že tak, ako si vie človek vytvoriť vzťah k ľuďom, vytvorí si ho aj ku krajine. Aj k takej, ktorá bude voňať a vyzerať inak. Zároveň si však myslím, že krajina nášho detstva v nás ostane vrytá a so žiadnou inou si už nebudeme tak dôverne rozumieť.


Andrea Uherková (1989) - doktorandka na Katedre plánovania a tvorby krajiny, Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene. V Bielych Karpatoch sa venuje záchrane starých a krajových odrôd ovocia.

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu