VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Starí ľudia vravievajú, že tu kedysi „vodilo“. Keď sa prechádzali po tomto dubovom háji, padla pomedzi mohutné a pokrútené stromy taká hmla, že stratili orientáciu a nevedeli trafiť späť do dediny. To ešte umocňovalo mystickú atmosféru miesta. Stojace i ležiace, celistvé i s dutinami. Sú pamiatkou aj po ruských vojakoch, ktorí si v nich zvykli zakladať oheň, aby schovali do nich zbrane. Dutiny v duboch sú teda svedkami minulosti.

Päťsto dvestoročných dubov

Chránený areál Gavurky sa nachádza v okrese Zvolen približne 2 km juhovýchodne od obce Dobrá Niva, prevažne v jej katastrálnom území. Vo východnej časti zasahuje aj do Sásy. Územie zaberá plochu 57 hektárov a je situované v nadmorskej výške 450 - 480 m nad morom.

Historická vojenská mapa územie prezentuje ako „Stari haj“ už pred viac ako 160 rokmi. V súčasnosti odhady poukazujú na približne 500 dubov v chránenom území a priľahlom okolí. V katastrálnom území Dobrej Nivy a Sásy sa názvom „gavurky“ označovala pastvina, pole, lesík, či vrch. Podľa Štátneho zoznamu osobitne chránených častí prírody Slovenska je predmetom ochrany v CHA Gavurky „zachovalý dubový háj panónskeho charakteru, približne 200-ročné duby s mimoriadnou diverzitou entomofauny. V okolitej poľnohospodársky intenzívne využívanej krajine predstavuje významný interakčný prvok s výskytom viacerých chránených druhov fauny a flóry“.

Ostrov biodiverzity a vojakov

Pasienkový riedkoles vytvoril človek vyrubovaním a klčovaním súvislého lesa a prepásaním vytvorených plôch hospodárskymi zvieratami. Tento ostrov biodiverzity v poľnohospodárskej krajine a dnes biotop európskeho významu sa zachoval akoby zázrakom. Mnohé podobné lokality na Slovensku a v iných krajinách zanikli, keď človek netoleroval prítomnosť „netvárnych a prestarnutých“ stromov alebo vylúčením „neperspektívnej“ pastvy menil pasienky na súvislý les. Stará pastierska krajina v Gavurkách môže byť zachovaná len s pomocou človeka, ktorý ju stvoril a vdýchol jej rozmanitý, pre bežného návštevníka skrytý, len ťažko pozorovateľný život. Jedinečnosť územia dokumentuje jeho rozsiahlosť - 57 ha chránenej plochy a približne rovnako veľké územie osobitne nechránené, vysoký počet starých dubov letných - pamätníkov, ich prírodný charakter, mozaika cenných lúčnych biotopov, ako aj druhovo pestrá a zaujímavá flóra a fauna. V Gavurkách žijú desiatky druhov veľmi vzácnych, ohrozených a chránených živočíchov viazaných nielen na staré duby, ale aj kroviny a lúky. Známy je výskyt veľmi vzácnych druhov pavúkov, rovnokrídlovcov (35 druhov zo 121 zistených v SR), chrobákov (426 druhov), vtákov a netopierov (12 druhov z 28 zistených v SR). Z rastlinných druhov uvedených v červenom zozname sa v ňom vyskytujú vstavač obyčajný (Orchis morio) a zemežlč menšia (Centaurium erythraea). Počas okupácie boli Gavurky sídlom sovietskej armády. Pamätníci z Dobrej Nivy spomínajú, ako chodili ako malé deti na návštevy za ruskými vojakmi. Niekdajšia vojenská činnosť tu zanechala stopy v podobe úkrytov pre tanky alebo vypálených dutín v duboch, kde si vraj vojaci schovávali zbrane. Dutiny nevznikli však len pod rukami vojakov. Občas sa ich „vypaľovaním“ zabávali aj ostatní návštevníci. Niektoré dutiny majú na svedomí aj blesky. Dnes je už ťažké zistiť ich pôvod. Dutiny po požiaroch v mohutných kmeňoch síce dodávajú Gavurkám určitú romantiku, zdravotnému stavu stromov však neprispievajú.

Ako chrániť Gavurky?

Túto zimu sa Gavurky dostali do slovenských médií. Fotografie s kopami dreva po vypílení drevín, ktoré sa šírili sociálnymi sieťami, vyvolali rozporuplné reakcie. V areáli totiž došlo k masívnemu výrubu náletových drevín. Výrub však obhajujú aj niektorí ochranári. Treba si totiž uvedomiť, že ide o územie, ktorého ochrana nemôže byť pasívna, ale malo by sa jednať o aktívny manažment. Dubový háj vznikol pastvou, „manažérmi“ tu boli kedysi ovce a kravy, ktoré vypásali priestor okolo dubov. Mladé semenáče mali najväčšiu šancu prežiť, pokiaľ rástli uprostred pichľavých trniek. Do tých sa štvornohým kosačkám priveľmi nechcelo. Duby tak boli chránené, až kým nevyrástli. Najlepšie je toto spolužitie stromov a krovín vidieť na jar, keď sú duby obkolesené bielym závojom zakvitnutých trniek - svojich ochrancov. V súčasnosti bohužiaľ nie je selektívna pastva prítomná v takej miere, aby sa zachoval otvorený charakter porastu. Je preto potrebné územie obhospodarovať aj inými spôsobmi, a to napríklad čistením od náletov. Treba však dodať, že je potrebné robiť to citlivo, s ohľadom na mladé duby, ktoré sa môžu v zárastoch nachádzať. Pozor si treba dať aj na to, aby sa územie nestalo cieľom záujmových skupín, ktoré vyrubujú kroviny a stromy na štiepku. Na druhej strane je tiež dôležité vychovávať ľudí k tomu, aby rozlišovali, ktoré územie si zasluhuje akú ochranu. Nie všade je totiž prospešné „ničnerobenie“, pokiaľ chceme zachovať charakter územia. Ide o priority, ako vo všetkom.

Fascinujúci velikáni

Prečo sú stáročné duby, respektíve staré stromy ako také dôležité? Inšpirujú nás svojou mohutnosťou. Neopakovateľnými, často bizarnými tvarmi podnecujú našu predstavivosť a vyvolávajú zvedavosť. Sú žriedlom života a biodiverzity, rezervou genetického materiálu s možnosťou využitia vo výskume, ochrane prírody, vzdelávaní. Dokumentujú, ako sme využívali a menili krajinu. Vytvárajú v nás pocit istoty v meniacom sa svete. Odrážajú náš postoj k prírode a dedičstvu po našich predkoch. Motivujú nás k spoznávaniu minulosti. Často pevne stoja i po odumretí, akoby nám chceli zanechať odkaz od príbuzných, ktorých sme nikdy nepoznali. Zaslúžia si náš obdiv úctu i uznanie.

Spomienky na Gavurky

Na záver prinášame pár spomienok miestnych obyvateľov:

„Na Gavurky sa žiaci veľmi tešili a mali radosť z toho, že sa môžu zabaviť v prírode. V tom čase, keď sme boli prváci, sme sa len pripájali k týmto starším a oni sa snažili byť pekne oblečení. Veď vtedy sme ešte nosili gaty a kroj. Boli aj takí, ktorí chodili do Zvolena do školy, a tí už kroj nenosili. V kroji sa išlo hore zo školy a hneď začala hrať hudba. Najprv išli muzikanti a my sme išli za nimi. Hrali celou cestou aj cez dedinu, potom prestali a išli sme smerom tam, kam bolo určené. Muzikanti si rozložili cimbal, basu, predník husle a na muziku sme sa skladali. Niekedy ju zaplatila škola. Chlapci tancovali a do tanca zobrali aj dievčence. Učiteľom bol pán Kontra a pán učiteľ Pohranec. Prišli medzi nás a hneď volali: ’Anka, Janko, poďte!‘ A museli spolu tancovať, lebo boli veľmi živí. Neskôr bolo tak, že prišiel obchodník a doviezol občerstvenie. Ale nie tuhé nápoje, len malinovku a sódu. V Gavurkách sa vtedy pásol dobytok, kde ešte bola malá tráva, tam sa dobre tancovalo. Majáles tu bol pre žiakov pôžitok. Duby boli krásne, vyrastené a žalude sa rodili vo veľkom množstve.

Štefan Poliovka (89 rokov)

„Gavurky bola skutočne krásna hora. Nádherné košaté zelené duby, vtedy ešte zdravé, a lúka ako anglický koberec. Pásli sa tam stáda kráv, oviec a kôz, čo spásali to, čo tam nemalo byť. Gavurky, čo potvrdzujú aj starší ľudia, to bol raj hubárov na Dobrej Nive. Rástli tam dubáky také, ako nikde. Mali čierne, zdravé a krásne hlavy.“

Anna Noskovičová (55 rokov)

Spracované podľa knihy: Slosiariková M., Zach, P. (eds.), 2009: Spoznávame Gavurky. Chránený areál v chotári obce Dobrá Niva. Nikara, Krupina, 92 s.

Andrea Uherková (1989), doktorandka na Katedre plánovania a tvorby krajiny na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene.