VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Sú rôzne typy ľudí. Niekto čaká, že sa veci vyriešia samé alebo ich zahojí čas. Niekto k tomu aktívne dopomôže. Jožko sa z nich potreboval osamote „vychodiť“, a tak sa pred dvoma rokmi vybral na pešiu túru okolo Slovenska, pričom kopíroval jeho hranice. Počas rozhovoru sme sedeli na terase pri ovocnom sade a on mal na hrudi svojho sedemtýždňového syna. Nostalgicky a s úsmevom na perách lovil v mysli obrazy z netradičnej cesty.

Chôdzu po slovenských hraniciach si absolvoval v roku 2014. Čo ťa motivovalo sa na ňu dať?

V tom roku mi zomrela priateľka, a tak sa mi poprevracal celý život. Potreboval som si dať hlavu dokopy a popremýšľať o tom, čo to má znamenať a čo život ďalej odo mňa chce. U mňa je to tak, že keď chcem nad niečím popremýšľať, tak potrebujem byť sám. Druhý dôvod bol, že počas chôdze sa mi dobre premýšľa. Tak som to spojil do jedného a vybral som sa na cestu.

Koľko ti cesta trvala?

Sedemdesiat dní.

Mnohí ľudia si na dlhú pešiu túru po Slovensku vyberajú Cestu hrdinov SNP. Prečo si sa ty rozhodol zvoliť si takúto netradičnejšiu trasu?

V prvom rade to bolo preto, že som chcel byť sám. Po hraniciach nie je chodník, tak som vedel, že tam takmer nikoho nestretnem. Taktiež sa mi Cesta SNP zdala veľmi krátka a spopularizovaná. Sú samozrejme aj iné cesty, ako púť do Santiaga, ktorú som už v roku 2006 absolvoval. Mám navyše rád našu krajinu a jej tajné zákutia. Takže cesta po hraniciach mi prišla ako dobrý nápad spojiť miesta na Slovensku, ktoré sú pekné a ktoré som chcel vždy navštíviť.

Potreboval si absolvovať cestu, ktorá niekde začína a končí?

Mohol som sa len tak túlať, ale zistil som, že potrebujem, aby mala moja cesta aj nejaký fyzický cieľ. S odstupom času som zistil, že to bolo dobré, pretože vidina cieľa ma podržala v kritických situáciách. Také nadišli, keď napríklad štyri dni stále pršalo a ja som sa mokrý pýtal sám seba, čo to vlastne robím. Vtedy som si však povedal, že keď som niečo začal, tak to aj dokončím.

Ako si vnímal Slovensko z perspektívy človeka, ktorý ho prechádza po hraniciach?

Mojím najsilnejším pocitom z krajiny bolo asi to, ako nádherne sa menila. Bola úžasne rôznorodá - od korýt riek v nížinách dunajských lesov, cez lúčne krajiny, pahorkatiny, hory až po štíty Tatier. Tiež to boli mestá a obce. V spojitosti s krajinou bolo nádherné aj to, ako sa menili ľudia v nej a ich mentality. Iní boli na maďarskej hranici, iní na moravskej, iní gorali na severe.

Bolo to ovplyvnené aj tým, že na hranici sa vlastne vždy stretávajú dva štáty, teda dva rôzne svety?

Určite, ten vplyv je cítiť všade v pohraničí, nielen u nás, aj keď u nás je to naozaj pestré. Napríklad na Morave bolo cítiť, akí sú ľudia veľmi pohostinní a že je to ich charakteristická vlastnosť. Hneď po tom, ako som zišiel z hraníc na moravskú stranu, tak som sa ocitol vo vínnej pivničke a už ma tam hostili najlepšími vínami. Maďari sú zasa veľmi dobrosrdeční, otvorení a temperamentní. To bolo cítiť aj na slovenskej strane na juhu pri hraniciach, kde sú maďarské obce. Z Poliakov na severe zasa sršala pracovitosť.

Špecifické to muselo byť v tom čase najmä na ukrajinských hraniciach.

Ukrajinskú mentalitu som nezažil skoro vôbec. Tam sa nedalo ísť priamo po hranici, keďže je to taktiež hranica Schengenu. Bola prísne strážená. V tom čase vypukol aj konflikt na Ukrajine, takže to bolo celkom zaujímavé. Dvoch pohraničiarov som stretol hneď v bode, kde sa stretáva Maďarsko, Slovensko a Ukrajina. Navyše som si pár dní predtým kamarátovým strojčekom oholil hlavu, ale bradu som si ponechal. Tak tí, ako ma videli, hneď na mňa vyšli so samopalmi a zisťovali, kto som a odkiaľ idem. Páčilo sa im, že putujem, ale upozornili ma, že nesmiem ísť blízko ku hranici, nakoľko tam majú systémy kamier a vždy, keď niekoho nasnímajú, tak sa spustí alarm. A tak sme sa dohodli, že smiem ísť ďalej, ale viac vnútrozemím. Zopár pohraničiarov som ešte potom stretol a všetci boli milí.

Dnes už málokto cestuje na také veľké vzdialenosti pešo, po vlastných. Ako sa podľa teba mení vnímanie krajiny, keď idú ľudia povedzme vlakom alebo autom a keď idú pešo?

Je to samozrejme zásadne odlišná skúsenosť. Ešte vlakom to je fajn, no najhoršie je to autom. Človek sa síce dostane ďalej, ale z hľadiska čo najhlbšieho poznania a dotknutia sa krajiny do hĺbky je chôdza jednoznačne najlepšia. Umožňuje človeku nedržať sa chodníkov, a ak ide bosý, ako som občas chodil aj ja, tak aj vnímať povrch, teplotu a vlhkosť pôdy. A to všetko sú veci, ktoré ti vytvárajú krajinu. Keď prší a človek ide autom, tak vníma maximálne tie stierače, ale keď ide pešo a treba hľadať na blízku hustý strom, pod ktorý musí dobehnúť, tak je to úplne iné. Tiež je iné slnko po daždi, keď je človek v aute a iné, keď v krajine suší mokré veci zavesené na batohu. Rozdiel je priam neporovnateľný. Chôdza je najlepší spôsob, ako človek dokáže splynúť s krajinou.

Myslím si, že mnohí ľudia by mali strach byť tak dlho len sami so sebou. Nemal si občas také pocity aj ty?

To mi ani nenapadlo. Ja som sám so sebou rád, a keď som si aj v minulosti potreboval premyslieť nejaké veci alebo zažiť divočinu, šiel som do hôr. Keď je človek sám, tak navyše nie je hlučný, splynie s prírodou a pachmi. Potom môžu nastať vzácne situácie, ako keď k tebe príde jeleň na tri metre, zbadáš vlka a podobne.

Šiel si naozaj sám celú cestu alebo sa občas k tebe niekto aj pripojil?

Cesta bola pre mňa osobnou záležitosťou, a tak som to veľmi nerozširoval. Pár najbližších ľudí vedelo, a pár sa ich ku mne taktiež na chvíľu pridalo. Jedným z nich bol aj môj bratranec, s ktorým sme spolu od malička vyrastali, na potoku pásli husi a preháňali sa po lesoch. Strávil so mnou na ceste tri dni a celé noci sme predebatovali pri ohni.

Čo myslíš, že si viac spoznal - krajinu, alebo sám seba?

Je ťažké to porovnať. Krajinu som spoznal do veľkej miery, pretože som bol na mnohých miestach, kde som dovtedy ešte nebol a vôbec ich nepoznal. Čo sa týka seba - mal som veľa priestoru na premýšľanie, najmä večer, keď som si líhal, či už boli nado mnou hviezdy, alebo strecha senníka. Nemôžem však povedať, že som našiel v sebe nejaké neznáme miesta. Oveľa viac bielych miest som vyfarbil v krajine, než v sebe.

Zrejme sa nedá byť stále mimo civilizácie. Ako často si schádzal do dedín a miest?

Bolo to najmä vtedy, keď som potreboval doplniť zásoby jedla. Hranica ide tiež niekedy priamo cez obce, ako v Štúrove či Komárne. Tiež asi po mesiaci môjho putovania začali majstrovstvá sveta v hokeji, čo som sa náhodne dozvedel. Keď som prechádzal okolo Košíc, napísal som SMS správu kamarátovi, či sa nestretneme. Rande sme si dali v krčme v jednej dedinke pri Košiciach, ktorú som mal po ceste. Tam som zistil, že začali majstrovstvá. Odvtedy sa stali spestrením na mojej ceste. Zisťoval som si, kedy hráme zápas, a potom som na mape hľadal, či nemám po ceste nejakú obec. Vďaka tomu mám pestrú paletu zážitkov aj z rôznych krčiem. Tri tretiny zápasu tak pre mňa znamenali tri pivká, trojo chrumiek a nabitý mobil. Po zápase som sa zasa vrátil na hranicu.

Mal si skúsenosť, že niektoré úseky na hranici boli pre peších aj neprístupné?

Určite. Napríklad mŕtve ramená Dunaja a jeho nepreniknuteľné, zatopené lužné lesy, kde som veľakrát aj poblúdil. Snažil som sa držať hranice čo najbližšie, ale nakoľko som nemal presnú mapu, iba starý autoatlas, nie vždy to vyšlo. Občas som skončil aj po pás vo vode. Takisto to bolo ťažšie v Tatrách, kde sú niektoré úseky pre bežného človeka neschodné. Pri hrade Šomoška na juhu Slovenska zasa v chôdzi prekážali agátové húštiny. Hranica dnes na mnohých miestach už nie je udržiavaná.

Pôsobila krajina na teba rozlične aj s pribúdajúcim časom, ktorý si v nej trávil?

Krajinou som bol fascinovaný od prvého kroku až po posledný. Čo sa menilo, bol najmä môj pohľad na vzdialenosti. Nevedel som, koľko mi celá trasa bude trvať, vedel som len, že je to otázka času a množstva krokov. Zistil som, že človek naozaj môže tých 2 000 km prejsť, len to chvíľu potrvá.

V prírode a krajine si mal možnosť byť dlhý čas. Vnímal si, že sme jej ako ľudia ublížili?

Samozrejme, tieto veci som vnímal, ako som putoval. Vždy, keď chodím po krajine, sa snažím všímať si vplyvy, ktoré majú na ňu ľudia. Najväčšiu stopu po človeku som videl asi v Slovenskom krase, kde sú obrovské vápencové kameňolomy. Volá sa to Dolný vrch, jeho stredom ide maďarsko-slovenská hranica. Dole na maďarskej strane je to krásny les plný zveri. Na slovenskej strane je však pol hory vyťaženej. Pôsobilo to ako veľká jazva na krajine. Na druhej strane, naša spoločnosť ten vápenec potrebuje. Príroda nám materiály ponúka a všetci ich využívame. Takže je to vždy niečo za niečo. Čo bolo naozaj markantné, boli spôsoby nevhodného obhospodarovania lesov v národných parkoch, kam podľa mňa ťažba nepatrí. A v tomto bolo vidieť z hranice rozdiel, ako napríklad na poľskej strane národného parku neboli nijaké zásahy do lesa, u nás, kam oko dovidelo, bol nejaký rub.

Zážitkov musíš mať za tých 2 000 km naozaj veľa. Ktorý z nich ti najviac utkvel v pamäti?

Jeden taký sa stal, keď som bol už asi päťdesiaty deň na ceste. Išlo o zážitok s normálnou malou myšou. Dodnes si to neviem celkom dobre rozumovo vysvetliť. Bolo to niekde na poľskej hranici. Ležal som v turistickom prístrešku a zapisoval si do denníčka. Vtom som začul šuchot z vreca s odpadkami. Keď to neprestávalo, nakukol som dnu a našiel tam myšku, ktorá uviazla v PET fľaši. Po Poloninách, v ktorých som nestretol ani človeka, som sa zrejme potreboval s niekým porozprávať, a tak som ju chytil v tej fľaši a vyrozprával jej moje zážitky. Potom som ju vypustil von a čakal, že rýchlo zmizne, ako správna myš. Ona však vyšla z fľaše, pozrela sa a sadla si vedľa mňa na lavičku. Napadlo ma, či nemá besnotu, pretože mi to prišlo nereálne. Tak som sa ju snažil odohnať. Ona si však presadla len na koniec lavičky a o chvíľu bola zasa pri mne. Možno to bolo tým, že po toľkých dňoch strávených vonku sa človeku upravia pachy a zvieratá sa ho až tak neboja. A tak sme spolu asi polhodinku sedeli ako priatelia. Spomenul som si na pesničku od Nohavicu Myš na konci léta. Akoby bola v tej chvíli o nás.

Jozef Sklenár (1981) dušou horolezec a vzdelaním lesník, ktorý príliš dlho sedel v kancelárii. Keď to už začínalo byť nezdravé, pochopil, že život je príliš krátky na to, aby sme odkladali svoje sny, a tak zbalil švestky, skontroloval lezecký matroš a od roku 2014 sa venuje najmä ošetrovaniu starých stromov, vešia sa po komínoch, kostoloch, strechách… Srdce nechal v horách, a tak sa tam teraz musí stále vracať, aby neprestalo tĺcť. Najlepšie pešo, samozrejme.