VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Začiatky výsadby sprievodnej zelene

V roku 1361 dochádza zrejme z bezpečnostných dôvodov k prvému mapovaniu vegetačných prvkov pri cestách a z doby vlády Karola IV. pochádzajú písomné zmienky o ovocných alejach rastúcich vedľa ciest. S cieľavedomou výsadbou stromov popri cestách sa stretávame v 18. storočí za vlády Karola VI., kedy sa začalo budovanie štátnych (cisárskych) ciest. Tie sa už v tomto období delili na cesty hlavné, široké 9 - 12 m, a vedľajšie, široké do 9 m. Výnos panovníka hovoril o povinnosti vysádzať popri cestách stromoradia ovocných drevín, pričom úrodu z nich si mohol ponechať majiteľ pozemkov prislúchajúcich k ceste. Vo výnose bola zároveň uložená povinnosť starať sa o tieto stromy.

Mária Terézia pokračovala v otcových šľapajach a za jej panovania došlo k nebývalému budovaniu komunikačnej siete a zároveň k masívnej výsadbe drevín okolo týchto ciest. Na základe predpisu z roku 1752 mali byť stromy vysadené popri všetkých cestách, a to z dôvodov hospodárskych, estetických, bezpečnostných i orientačných. Druhová skladba bola volená v závislosti od významu cesty. Tak napr. pri cisárskych cestách boli vysádzané lipy, moruše, orechy, buky - teda stromy veľkokorunné a skôr dlhoveké. Inštrukcie o výsadbe stromov a krov sú uvedené v Tereziánskom patente z roku 1778. V tomto výnose sú uvedené i vzdialenosti výsadby jednotlivých druhov medzi sebou, ako i vzdialenosť výsadby stromov od cesty, aby cesta mala možnosť vyschnúť a výsadba umožnila odvodnenie cesty. Výnimku tvorili stromy ovocné, ak už pri ceste existovali.

V blízkosti významných šľachtických sídiel sa v alejach uplatnili z dôvodov reprezentačných i platany, v našich podmienkach boli skôr doporučené lipy, pagaštany, duby a i. Sedliaci okolo ciest zase sadili jablone a slivky. Ovocné stromy sa sadili pri menej významných cestách, ale tvorili vysoký podiel zo všetkých vysadených drevín. Tereziánska a jozefínska doba položila základ plánovanej výsadbe drevín popri cestách. Mnohé princípy výsadieb pretrvali až do 20. storočia.

Tvorbu sprievodnej zelene komunikácií ovplyvnili napoleonské vojny, kedy sa popri cestách začali objavovať husté stromoradia z pyramidálnych talianskych topoľov, do tých čias u nás nepoznané a nesadené. Tým došlo zrejme po prvýkrát k narušeniu krajinného rázu v našich končinách a modernými sa stali geometrické tvary korún stromov.

Devätnáste storočie je opäť storočím mohutných výsadieb popri cestách ako odozva na nástup priemyselnej revolúcie. V roku 1864 boli cesty zákonom rozdelené na cesty štátne a ostatné verejné cesty, ktoré sa ďalej delili na cesty krajské (župné), okresné a obecné. V zákone sa hovorilo o potrebe sadiť stromy za cestnú priekopu, sadiť stromy s vysoko nasadenou korunou i o výsadbe stromov vo vzájomnej vzdialenosti 6 - 10 m pre stromy ovocné a 12 m pre stromy veľkokorunné.

Stromoradia v epoche automobilov

Komunikačná sieť sa opäť rozvinula po skonštruovaní a spustení výroby áut. Automobilizácia priniesla tiež čoraz častejšie autonehody a straty na životoch. Navyše sa popri cestách začali budovať rozvody elektrickej energie a stromy zrazu prekážali. Začalo sa obmedzovanie výsadieb, upadla starostlivosť o jestvujúce stromy, prišli prvé výruby. Na úpravu ciest bol r. 1922 zriadený tzv. cestný fond, z ktorého boli financované úpravy ciest i opätovné dosadby neovocných stromov popri cestách, avšak tento trend netrval dlho.

V r. 1932 vydalo Ministerstvo poľnohospodárstva ČSR knihu Ovocné a okrasné stromoradia. Jej autorom je K. Kamenický, ktorý zdôrazňuje potrebu výsadieb, ale i odporúča obmedziť výsadby ovocných druhov popri cestách. Po druhej svetovej vojne výsadby ovocných drevín popri cestách ešte ojedinele pokračujú, avšak nastupujú hlasy o nevhodnosti výsadieb ovocných druhov, o znehodnotení plodov emisiami z dopravy a pod.

Roky 60. prinášajú návrh na výmenu ovocných stromov za stromy krajinárske (okrasné). Od roku 1963 začala platiť ČSN 73 6101 o projektovaní ciest a diaľnic. V 70. rokoch dochádza k mohutným výrubom ovocných stromov, ale dosadby krajinárskych druhov napriek ich projektovaniu už také mohutné neboli, skôr boli výnimkou.

V zákone č. 27/1984 Sb. (novela zákona o pozemných komunikáciach) sa uvádza, že na krajniciach ciest nesmú byť okrem dopravných značiek iné prekážky. Jestvujúce prekážky (a teda i stromoradia) musia byť odstránené, a to pri cestách I. a II. triedy do konca roku 1986 a pri cestách III. triedy do konca roku 1990. A tak sa začal mohutný výrub stromov s tichým nesúhlasom občanov na vidieku. Je to doba, kedy človek už stratil kontakt s prírodou, prevláda snaha po mestskom spôsobe života, a tak nesúhlas s výrubmi je nepochopený a zaniká v dave.

Vo veľkom sa rúbu najmä topole, pretože tie podľa niektorých „odborníkov“ nesú vinu za náš neutešený zdravotný stav a alergie. Topole miznú z miest, obcí, ale i z krajiny.

Čiastočnú zmenu však prinášajú roky 90., začína sa dvíhať „varovný prst“ environmentalistov i ekológov, a tak sa stromom popri cestách začína opäť venovať pozornosť, popri nových cestách sa opäť projektujú výsadby drevín.

Začiatok 21. storočia, na rozdiel od obdobia 70. - 90. rokov, prináša tiež realizáciu týchto projektov. Vysádzajú sa dreviny krajinárske, ovocné teda nie. Lenže ovocné dreviny sa nesadia už ani popri poľných cestách, ani v remízkoch, ani na medziach, ovocné stromy z krajiny miznú.

Funkcie doprovodnej vegetácie

Bulíř (1988), zaoberajúci sa tvorbou zelene popri cestách, upozorňuje na polyfunkčnosť výsadieb popri cestách a pripisuje stromom funkciu izolačno-asanačnú najmä pri obytných zónach, melioračno-biologickú s protieróznym účinkom, funkciu esteticko-sociálnu pri urbanistických súboroch, architektonických objektoch a drobných stavbách, funkciu produkčnú mimo zaťažených dopravných tepien. Tieto funkcie by sme možno mohli doplniť o ďalšie. O funkciu krajinotvornú podporujúcu tradičné mikroštruktúry v krajine, jak je dokumentované už od uvedeného roku 1361. Tiež historicko-kultúrnu, keďže niektoré aleje sú i pamiatkovo chránené a predstavujú naše prírodné a kultúrne dedičstvo. Majú aj funkciu genetickú, keďže najmä ovocné stromoradia boli vysádzané z tradičných krajových odrôd, ktoré dnes rýchle miznú, a zachovalé aleje tak predstavujú posledné zdroje tradičného genetického materiálu v tej-ktorej oblasti. Takýchto príkladov je celý rad, napr. slivky cecuše v oblasti Kalinova, Čebovská chrupka v oblasti Krupinskej planiny, jablká-kožúšky na myjavských kopaniciach a pod.

Ing. Anna Dobrucká - autorizovaný krajinný architekt, Ateliér záhradnej a krajinnej architektúry v Nitre, SR