VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Obraz zanedbanej starostlivosti

Dlhodobo formujeme krajinu okolo seba a pretvárame ju na svoj obraz. Z krajiny možno čítať ako z knihy, vidieť v nej priamo aj nepriamo vzťah k prírode, stav a mechanizmy hospodárstva aj vlastnícke vzťahy. Aké vysvedčenie by sme dostali za našu krajinu každodennú? Nie je to všade rovnaké, na jar tohto roku sme robili výskum v malebnej obci uprostred Stolických vrchov na juhovýchodnom Slovensku. Na pasienkoch sa pásol dobytok, a až keď sa stmievalo, našli sme jednu-jedinú malú neriadenú, divokú skládku odpadov. Často však vidieť v krajine orezané, olámané, či polosuché stromy popri cestách, prerastené, nepriechodné húštiny, zarastené lúky a odpadky - za domami, v lese, pri potoku, pri rieke. Do porastov domácich drevín sa mieša invázny pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima), javorovec jaseňolistý (Negundo aceroides), krídlatka japonská (Fallopia japonica) a ďalšie invázne druhy, obraz zanedbanej starostlivosti. Na druhej strane rastú budovy ako huby po daždi aj na najúrodnejšej pôde - hlad teda asi nemáme.

Cieľom Európskeho dohovoru o krajine je ochrana, riadenie a plánovanie krajiny v Európe. Dohovor bol schválený 18 členskými štátmi Rady Európy roku 2000, Slovensko ho podpísalo v r. 2005. Predmetom Dohovoru sú všetky typy krajiny, aj tá bežná, každodenná, ktorá formuje ľudí, tvorí ich životné prostredie a spätne ľudia formujú a pretvárajú ju.

Príroda inklinuje ku kráse a harmónii, pravidelne sa mení v priebehu dňa aj roka a prináša ľuďom mnohé obrazy, zážitky, kontrasty a emócie. Vnímame siluety pohorí, zrkadliace sa hladiny jazier, bystrý či tichý tok riek, šum a meniace sa farby lesa, východ či západ slnka, rozkvitnuté sady, vlniace sa obilie v horúcom letnom dni, či zasneženú krajinu, ale aj búrky, víchrice, suchá a povodne.

Mnohé stavby, ktoré sú v súlade s prírodným prostredím, podčiarkujú jeho charakter, dávajú pocit stability aj kontinuity. Iné budovy trčia ako zdvihnutý prst egoizmu a nadutosti, akoby osamelé, bez prostredia. Dôležité je, ktoré vnemy každodenne prevládajú a ako sa situácia mení. Iné je vnímanie chodca, ktorý hľadá tieň stromu v rozpálenom lete, iné šoféra z klimatizovaného auta.

V uvedenom Dohovore je zavedený pojem cieľová kvalita krajiny, čo znamená „priania a požiadavky verejnosti týkajúce sa charakteristických čŕt krajiny, v ktorej žije, formulované pre danú krajinu kompetentnými orgánmi verejnej správy“.

V súčasnosti je tlak na prostredie a zmeny v krajine dosť intenzívny. Ustupujú prirodzené ekosystémy, hodnoty prírodného a kultúrno-historického potenciálu sa menia. V minulosti predstavovala príroda pre človeka bezprostredné obytné prostredie a priamy priestor pre prácu v lese, na poli a na lúkach, výlučný zdroj surovín, vody a obživy. Denný a ročný cyklus sa odohrával v harmónii s prírodou.

Usilovný poľný a domáci hospodár

Spojenie krajiny a človeka je veľmi bezprostredné. V nej žijeme a dlhodobo sa učíme, ako prežiť. Zdá sa, že ako prežiť je dnes v inej rovine a mnohé hodnoty sa stali príliš samozrejmé a obyčajné: pole, strom, voda, vzduch, kultúrna krajina ako výsledok symbiózy človeka a prírody. Prvé kroky od lovca a zberateľa po poľnohospodára, pestovateľa až k dnešnej spriemyselnenej dobe.

Piľní poľní aj domajší hospodár je názov diela, ktoré napísal farár a spisovateľ Juraj Fándly (1750 - 1811) v ôsmich zväzkoch, z ktorých štyri zväzky vyšli knižne v rokoch 1792 - 1800 v náklade Slovenského učeného tovarišstva. Kniha bola určená mladým gazdom a gazdinám s cieľom osvety v oblasti zavedenia nových spôsobov hospodárenia na pôde a gazdovstve. Dielo odporučili na čítanie aj na Kráľovskej akadémii, Škole krajinského hospodárstva. Zacitujme z knihy, ktorá je prístupná v elektronickej forme na stránke Zlatého fondu slovenskej literatúry (http://zlatyfond.sme.sk): „Ešče po čem sa poznává piľní a chvaľitební hospodár?“ Odpoveď: „Po tem, keď po jeho práce poznať, čo sa samo chváľí, totišto dobre pohnojené, dobre zorané, zasáté, zapravené roľe, pekné na ňích úrodi, dobre vičiščené, opravené lúki, saďi, dobre virobené zahraďi, vinohraďi. …

Úroda dobrích lúk drží podporu dobréj lichvi, dobrím rolám vládu a s tíchto dvoch gruntoch má krajina najpevňejšu silu. Hodno tehda jest, abi sa lúkám tak pilno, jako rolám dohlídalo, pomohalo…“

Krumpľe aj ovocné stromy

Fándly vo svojom diele ponúka aj recept na zemiakový chlieb (zemiaky boli v tom období ešte málo používané, hoci známe) a v úvode píše:

„Krumpľe k odehňání hladu též boží dar sú; kdo s ňimi ňekedi hlad ze žalúdka ľebo aspoň svéj chuťi všetečnosť odehnal, ňech ďekuje pánovi Frančiškovi Drake, holandskéj krajiní ríďitelovi, kterí tuto úrodu z amerikánskéj krajini do naších europskích krajín preňésol v roku 1586.“

V rokoch 1770 - 1772 bol v Rakúsku-Uhorsku veľký hladomor v dôsledku dlhotrvajúcich prívalových dažďov v roku 1769, hustého sneženia a záplav v roku 1770, potom nastali jarné suchá a mokré leto. Ako píše J. Frais v publikácii Reformy Marie Terezie a Jozefa II (Třebíč 2005): „Teprve po odeznění hladomoru se brambory začaly pěstovat ve velkém a od té doby jejich obliba stále rostla. Jeden zajímavý důsledek největšího hladomoru století ostatně můžeme vidět dodnes: z preventivních důvodů se po letech katastrofální neúrody začaly podél státních, tzv. císařských cest sázet ovocné stromy jako zdroj doplňkové potravy.“

V 18. storočí sa uskutočňovali rôzne reformy skoro tak rýchlo a možno ešte rýchlejšie, ako dnes, sčasti si ich vynútilo obdobie biedy, vojen a nespokojnosti.

Manažment krajiny v minulosti

Informácie o starostlivosti o krajinu (v dnešnom jazyku často skloňovaný manažment krajiny) nájdeme v uhorskom zákone o poľnohospodárstve z r. 1894, čl. XII, o poľnej a vinohradníckej službe. Povinnosťou poľného hájnika bolo strážiť poľný majetok a dozerať napr.:

• aby neboli poškodzované chotárne znaky,
• na stav poľných ciest, a keď na voľaktorej vidieť poškodenie, ktoré prekáža premávke, oznámiť to obecnému starostovi,
• či držitelia (majitelia) pozemkov plienia kukučinu a bodliak (ôstie), či stromy vedľa ciest včas čistia od húseníc a ďalšie;

oznámiť, kto:

• neoprávnene poškodzuje, odreže, vyláme, okliesni alebo vykope hospodárske plodiny, stromy, štepníky (planty) alebo ovocie,
• neoprávnene zúži, iným smerom odvedie, odorie alebo poškodí poľné cesty,
• opomenie hubiť, plieniť v určitej lehote škodlivé zvieratá, poťažne rastliny,
• hubí užitočných vtákov hniezda a vajíčka, vyberie mláďatá,
• neupravuje plochu pastvín a lúk,
• nečistí a neodpleveluje zarastené medze a iné priestory a ďalšie.

Pri svojich obchôdzkach hájnici nosili známe palice, valašky alebo motyčky. Vinohradnícky hájnik sa musel nechať aj počuť, nosil so sebou hájnickú drevenú trúbu, opletenú čerešňovou kôrou. Starý otec si pamätal poľného hájnika so špeciálnou palicou, na konci upravenou ako úzka lopatka na vykopávanie burín a bodliakov, aj to patrilo k jeho povinnostiam. Pravidiel na ochranu polí, vinohradov, krajiny a lesov v minulosti by sme určite našli veľa.

Čo nás čaká?

Dnes vnímame prírodné zdroje vzdialenejšie, viac nepriamo, náš denný a ročný rytmus je zdanlivo menej ovplyvnený ročnými obdobiami a prírodnými cyklami. Často pracujeme pri umelom osvetlení, v uzavretých priestoroch s klimatizáciou. Prírodné prostredie predstavuje priamy pracovný priestor pre percentuálne čoraz menej ľudí a povolaní, o to viac pre nás nadobúda význam relaxácia a rekreácia nielen vo voľnej prírode, ale aj v kultúrnej krajine poznačenej starostlivou rukou hospodára.

Spomínam si na jabloň v našej záhrade: rodila jablká s bielučkou, miestami ružovkastou dužinou každý druhý rok. Sady a záhrady znamenajú pre mňa pocit radosti a určitého bezpečia. Pod jabloňou (musela uvoľniť miesto reštaurácii) sme počúvali rozprávky, aj tie o zlatom, striebornom a bronzovom chlebe, či o soli nad zlato. Čaká nás zlatý chlieb v zlatej klietke?