VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Kultúrne i sociálne dominantnou skupinou boli na Slovensku od vzniku feudálnej spoločnosti až do prelomu 19. a 20. storočia nesporne roľníci. Ich spôsob života a kultúra vznikali v čase, keď sebestačnosť v spôsobe života bola existenčnou nevyhnutnosťou. Vlastníctvo pôdy, hospodárskych zvierat, potrebného náradia a schopnosť hospodáriť na existujúcej úrovni agrárnej kultúry boli hodnoty, ktoré slovenský vidiek preferoval najviac, a to ešte i v prvej polovici 20. storočia.

Chov hospodárskych zvierat a získavanie potrebných krmovín pre ne predstavovali v tradičnom spôsobe života komplex javov hospodárskej, sociálnej i duchovnej povahy. Ich význam ako ťažných zvierat znásobovali v roľníckych rodinách i ostatné tradičné zamestnania - predovšetkým práce v lesoch a povozníctvo. Dôležitou však bola i produkcia mlieka, mäsa a koží. Pestovanie krmovín, ťažná sila dobytka, produkcia mäsa a mlieka tak tvorili v živote roľníckej rodiny významnú hospodársku symbiózu.

V období feudalizmu mal chov dobytka v horských oblastiach základný význam, lebo živočíšna produkcia tu prevýšila produkciu rastlinnú. V nížinných oblastiach bol chov limitovaný nedostatkom pasienkov, ale i tu boli hospodárske zvieratá významnou súčasťou inventára roľníckeho hospodárstva. Išlo predovšetkým o ich ťažnú silu.

Zaujímavé sú paralely medzi historickými dokladmi z obdobia feudalizmu a etnologickými poznatkami z konca 19. a prvej polovice 20. storočia v organizácii chovu hospodárskych zvierat. Pasenie dobytka v spoločných stádach preferovala už feudálna vrchnosť, lebo to umožňovalo lepšiu evidenciu dobytka kvôli zdaneniu a pastieri boli zodpovední aj za poľné porasty pri pasienkoch. Pri individuálnom pasení bolo obtiažne kontrolovať i existujúce zákazy pasenia v lesoch. Tieto zásady prevzala neskôr i tereziánska regulácia, ktorá priamo nariadila spoločné pasenie dobytka pod dozorom pastierov. V stredovekom systéme roľníckeho chovu - ktorý bol v tom období rozšírený aj v iných krajinách strednej a západnej Európy - sa využívali na pasenie spoločných stád nížinné a údolné pasienky, lúky (po odvezení sena), ale aj strniská a úhory, ktoré vznikali pri trojpoľnom hospodárení s ornou pôdou. Horná hranica pastevných plôch nepresiahla 1 000 m nadmorskej výšky a každodenné vyháňanie spoločných stád z roľníckych usadlostí bolo charakteristickou črtou života súvekej dediny.

Valaská kolonizácia sa svojou organizáciou chovu presadila i pri pasení jalového hovädzieho dobytka, ktorý pod vplyvom karpatského salašníctva začali vyháňať na horské pasienky a hole, kde s ním pastieri ostávali celú sezónu letného pasenia. Podobne sa na odľahlých pasienkoch pásli aj voly a kone, pokiaľ neboli potrebné do záprahu.

Obdobie druhej polovice 19. storočia bolo na Slovensku spojené s intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby, ktorej súčasťou bol i chov hospodárskych zvierat. Zmeny v štruktúre rastlinnej výroby - prechod na striedavý systém hospodárenia, strata úhorov, zmenšovanie pasienkových plôch, intenzifikácia lúčneho hospodárenia a pestovanie krmovín modifikovali i tradičné spôsoby chovu hospodárskych zvierat. Agrárna kultúra vtedy nadviazala na európske vývinové trendy, aj keď s istým časovým posunom.

Tradičný chov hospodárskych zvierat bol závislý od možnosti pasenia v lete a zásob krmovín na zimné obdobie. Na pasenie dobytka sa v horských oblastiach využívali pasienky a lúky, zatiaľ čo v nížinných častiach Slovenska plnili túto úlohu predovšetkým úhory. Rozhodujúci význam však mali pasienky, ktoré koncom 19. storočia zaberali na Slovensku približne pätinu celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy.

Z hľadiska pozemkového vlastníctva existovali dve základné formy: pasienky kolektívne a individuálne. V spoločnom vlastníctve boli pasienky obecné, urbárske a pasienkových spoločností. V týchto prípadoch boli pasienkové plochy nerozdelené a na ich hospodárskom úžitku sa podieľali jednotliví členovia podľa veľkosti svojho podielu. Všetky práce spojené s údržbou pasienkov vykonávali členovia spoločnosti kolektívne. Druhou formou bolo individuálne vlastníctvo pasienkov, ktoré bolo na Slovensku rozšírené najmä v oblasti rozptýleného osídlenia, kde väčšinou tvorili súčasť poľnohospodárskej pôdy, ktorá sa nachádzala v blízkosti obydlia.

Samotné pasienky možno deliť na prirodzené a umelé. Prirodzené boli rozložené nad hornou hranicou lesa (hole). Umožnili sezónne pasenie oviec, jalového hovädzieho dobytka, volov a v menšej miere i koní. Tento typ pasienkov sa nachádzal vo Vysokých a Nízkych Tatrách, vo Veľkej a Malej Fatre. Od 50. rokov 20. storočia sa postupne upúšťalo od ich vypásania a začali sa využívať pasienky v lesnom pásme (poľany). Lesné a údolné pasienky vznikali vyrúbaním lesa a vyklčovaním drevného porastu.

Lúky sa na pasenie dobytka využívali až po odvezení úrody sena. Ich hospodársky význam bol v produkcii sena, ktoré tvorilo hlavný predpoklad zimného maštaľného chovu. Podľa polohy rozoznávame: hôľne lúky rozložené nad pásmom lesa, horské lúky, ktoré vznikali na lesných rúbaniskách, prípadne z vykultivovaných pasienkov a otavné lúky rozložené pod pásmom lesa a v údoliach. Tieto sa kosili dvakrát ročne a hnojili navážaným maštaľným hnojom (často pravidelnejšie ako polia), močovkou, popolom, košarovaním a v medzivojnovom období i umelým hnojivom. Funkciu lúk spĺňala prechodne i zatrávnená orná pôda (prieloh).

Kosenie lúk bolo pre chovateľa dobytka tým, čím žatva pre roľníka. I tu sa prejavovali isté regionálne rozdiely v organizácii práce, používaných nástrojoch, či spôsoboch uskladnenia sena cez zimu.

Na spoločne vlastnených lúkach sa vykonávali práce okolo sena kolektívne. Na vzdialené lúky sa koncom júna sťahovali celé rodiny. V senníkoch a kolibkách bývali počas celej kosby, ktorá trvala niekedy vyše mesiaca. Na bližších lúkach nocovali len kosci, aby pri kosení využili rannú rosu. Kosilo sa na riadky, ktoré sa roztriasli. Usušené seno sa hrabalo do malých kôp (kopka, kopenec, petrenec, navidľa, kozák, babiak). Pred zvozom sa sústredilo do veľkých kôp. Úroda sa nakoniec rozdelila, zvyčajne losovaním. Rozdelené seno si zvážal každý sám.

Pomer ornej pôdy k lúkam a pasienkom sa na Slovensku výrazne zmenil v poslednej tretine 19. storočia, kedy sa plochy ornej pôdy zväčšili rozorávaním úhorov, ale často i lúk a pasienkov. Tento proces je síce v uvedenom období celoslovenským javom, ale jeho intenzita bola v južných oblastiach krajiny vyššia. Vyplynulo to z rozdielneho spôsobu hospodárenia vo veľkovýrobných podmienkach veľkostatku a v malom roľníckom hospodárstve, čo sa potom odrazilo i v spôsoboch chovu hospodárskych zvierat.

PhDr. Peter Slavkovský, DrSc. - Ústav etnológie SAV, Bratislava