VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Téma príroda v meste sa stáva asi najaktuálnejšou práve v horúcich dňoch. Keď človek ide mestom a hľadá kúsok tieňa. Keď hľadá miesto, kde by sa osviežil. Keď ide unavený po práci asfaltovými chodníkmi, dopravou s rozohriatym vzduchom a má chuť si chvíľu posedieť. Hľadá lavičky a podľa možnosti nejaký potôčik a samozrejme energiou dobíjajúcu a oku lahodiacu zeleň.

Už v minulosti si bohatší páni volali na pomoc odborníkov na parky, a tak mnoho zámkov a kaštieľov má vo svojom okolí krásnu zeleň. Tento trend zotrval i s rozvojom miest v súčasnosti. Až na to, že niektoré parky nie sú tak udržiavané a niektoré "parčíky" vznikajú aj na miestach, kde ich človek nezvykne vyhľadávať. Mám teraz na mysli zeleň, ktorá sa objavuje na neupravovaných plochách - napr. na električkových kofajniciach, či na chodníkoch. Takáto zeleň ľudskému oku veľmi nelahodí, pretože poukazuje na neupravené plochy mesta. Dokonca v prípade kvitnúcich tráv môže u alergika vyvolať aj zlosť, že sa o túto stránku mesta tak nedbá. Veď len o Petržalke štatistiky hovoria, že každý druhý mladý človek je na niečo alergický. Je veľmi dobré, že sa pri zelených plochách objavujú ďalšie a ďalšie lavičky, a človek tak môže relaxovať aj v meste, nemusí sa náhliť za prírodou mimo mesto. Aj vzduch je sviežejší a lepší, ak máme v blízkosti okien nejaké stromy. Čo mi je však ľúto - a myslím, že to nie je len môj subjektívny pocit - s obnovou viacerých častí mesta, v ktorom bývam (Bratislavy), dochádza k ustupovaniu zelene v centre a k náhrade síce efektného, ale predsa len neosobného kamenného pokryvu zeme. I keď sa súčasne s kladením dlažby sadia nové stromčeky, pár rokov potrvá, pokým budú aj tieto stromy vrhať dostatočný tieň cez leto. Akoby tak mesto sčasti strácalo svoje osobné kúzlo, svoju osobnosť.

Lebo mesto žije zeleňou. Možno práve tá zeleň je jeho zelenými pľúcami, dychom, ktorý dáva život do rozpálených letných dní, dychom, ktorý je predlohou na vytváranie obrazov počas zimných dní, priestorom pre snívanie a fantazírovanie. Dychom, ktorý možno aspoň trošku zmierňuje zimné mrazy, dodáva človeku nádej s prebúdzajúcim sa životom na jar a tiež silu vrhať sa s čerstvo nabratými silami do ďalšieho roka s optimizmom, ktorý pramení z radosti, že skoro bude máj a všade vôkol bude všetko kvitnúť a zelenať sa. No priznajme sa, nečakáme práve na takúto tvár prírody každý rok my - mestskí obyvatelia? A potom hybaj k fontánam, posedieť si na lavičkách, postretať sa so známymi, porozprávať sa s ľuďmi a dýchať ten vzduch. Cítite ho? Ja áno. A počujem aj spev drozdov, sýkoriek, vidím skákať veveričku tam vzadu, preletieť straku popred okno, akrobatické lety belorítok, ako i neprestajné bzučanie komárov, ak je im príroda náhodou v daných dňoch štedrá. O tom všetkom by bez prírody, bez zelene, ktorá ťahá živočíchy do mesta, nebolo chýru ani slychu. A tak môžu aj mestské deti poznať prírodu aj bez toho, že by navštevovali ZOO či múzeá. No priznajme si, nie je to úžasné? Preto som za zeleň, za chránenie tej, ktorú máme, a nebránim sa ani rozširovaniu pôvodnej prírody, ktorá sa v meste nachádza. Tej v upravenej podobe - trávnikom, stromom, parkom. A kde si zvyknem oddýchnuť počas spoznávania ďalších miest? Predsa v mestských sadoch a parkoch.

Mgr. Marianna Molnárová - Přírodovědecká fakulta Univerzity Komenského, Bratislava