VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Hlavným cieľom kodanského summitu o klimatickej zmene mala byť príprava podkladov pre dokument, ktorý by nahradil Kjótsky protokol. Ten bol dohodnutý v roku 1997 a mal zabezpečiť zníženie emisie skleníkových plynov do atmosféry o 5,2 % v porovnaní s rokom 1990 v 60 rozvinutých krajinách do roku 2012. Ako je známe, ciele Kjótskeho protokolu sa už nemôžu splniť, pretože vo väčšine z uvedených krajín emisia skleníkových plynov vzrástla, výnimkou sú najmä tzv. postsocialistické krajiny, kde emisia poklesla asi o 30 %, predovšetkým kvôli recesii ekonomiky. Výrazne ale vzrástla emisia v krajinách, na ktoré sa nevzťahuje Kjótsky protokol (do roku 2008 asi o 45 %). V roku 2006 v týchto krajinách už prekročila emisia skleníkových plynov sumu emisie v uvedených 60 krajinách.

Vývoj emisie skleníkových plynov, ničenie tropických pralesov a iné zásahy do využívania krajiny naštartovali na Zemi procesy, ktoré prekročili aj tie najpesimistickejšie scenáre pripravené Medzivládnym panelom OSN pre klimatickú zmenu. Preto zosilneli hlasy na celom svete za prijatie radikálnejších opatrení na redukciu zásahov človeka do klimatického systému Zeme. Do tohto procesu majú byť zahrnuté tak rozvinuté, ako aj rozvojové krajiny spravodlivým rozdelením povinností a záväzkov.

Aj v Kodani rezonovali predovšetkým odlišné názory rozvinutých a rozvojových krajín na riešenie problému klimatickej zmeny. Hlavnými producentmi skleníkových plynov sú dlhodobo rozvinuté krajiny s vysokým podielom spotreby fosílnych palív (uhlie, ropa, zemný plyn). V týchto krajinách predstavuje emisia fosílneho uhlíka do atmosféry na jedného obyvateľa viac ako 2,5 tony ročne, v USA teraz až 5,2 tony ročne. Na druhej strane, väčšina rozvojových krajín má emisiu fosílneho uhlíka do atmosféry nižšiu ako 0,5 tony ročne na obyvateľa (Čína teraz asi 1,3 tony).

Od začiatku bolo v Kodani jasné, že rozvinuté krajiny si uvedomujú a priznávajú svoj hlavný podiel na zosilňovaní skleníkového efektu atmosféry. Tiež bolo ale zrejmé aj to, že využijú všetky prostriedky na to, aby nemuseli príliš rýchlo znižovať emisiu skleníkových plynov. Všetky tiež deklarovali to, že sú ochotné poskytnúť nemalú fi nančnú podporu rozvojovým krajinám na spomalenie rastu emisie skleníkových plynov. Dôvod je ľahko pochopiteľný - redukcia emisie skleníkových plynov o 50 % je v rozvinutých krajinách možná, no zasiahlo by to jednak vplyvné koncerny, ktoré majú svoje aktivity založené na využívaní lacných zdrojov fosílnych palív, tiež by sa to dotklo významnej časti obyvateľov, ktorí by boli nútení zmeniť svoj doterajší nákladný konzumný životný štýl. Politici týchto krajín nechceli zbytočne riskovať možný neúspech v nasledujúcich voľbách v prípade príliš nepopulárnych opatrení na redukciu emisie skleníkových plynov. Zdá sa, že poskytnutie fi nančných prostriedkov v objeme 100 miliárd USD ročne rozvojovým krajinám je pre bohaté krajiny lepším riešením. Navyše, bohaté krajiny sú a aj budú menej postihované možnými dôsledkami klimatickej zmeny ako chudobné krajiny tretieho sveta. Vyplýva to z vhodnejších klimatických podmienok, lepšej organizácie adaptačných opatrení a celkovo lepšie organizovanej správy krajín.

Politici rozvojových krajín rýchle rozpoznali neistoty rokovaní v Kodani a vyvinuli koordinované úsilie na mierne vydieranie. Na jednej strane priznali, že sú ochotné podieľať sa na redukcii emisie skleníkových plynov, no súčasne pripomenuli, že majú právo na zrýchlenie ekonomického rozvoja a na prijatie opatrení proti chudobe. Tiež je pravdou aj to, že ani po zvýšení emisie skleníkových plynov na dvojnásobok by rozvojové krajiny nedosiahli na jedného obyvateľa takú emisiu skleníkových plynov ako krajiny rozvinuté. V prípade rozvojových krajín vystupuje do popredia ešte niekoľko ďalších skutočností - rýchle tam rastie počet obyvateľov, je nedostatok poľnohospodárskej pôdy, rýchlosťou okolo 120 tisíc km² ročne sa ničia tropické dažďové pralesy, každoročne sú tieto krajiny aj z toho dôvodu postihované buď katastrofálnym suchom, alebo ničivými povodňami. Navyše panuje v celom rade rozvojových krajín neuveriteľná korupcia a znehodnocovanie akejkoľvek pomoci zo strany bohatých krajín.

Výsledok je taký, že bohaté krajiny nemôžu dôverovať rozvojovým krajinám v efektívnosti použitia fi nančnej dotácie 100 miliárd USD ročne. Je takmer isté, že väčšina peňazí by skončila inde, ako bolo pôvodne deklarované. Voľné disponovanie týmito prostriedkami v rozvojových krajinách nie je možné pripustiť. Konečným cieľom by mala byť redukcia celosvetovej emisie skleníkových plynov, teda spomalenie človekom podmienenej klimatickej zmeny a nie obchodovanie s emisnými kvótami. Nakoniec vieme, že obchodovanie s emisnými kvótami sa nevyhlo korupčným aféram ani v rozvinutých krajinách.

V skromnej záverečnej Dohode z Kodane ale nie sú žiadne záväzné ciele a povinnosti zúčastnených krajín. Jediným konkrétnym údajom je prísľub, že sa zúčastnené krajiny vynasnažia prijať také opatrenia, aby človekom spôsobené globálne otepľovanie neprekročilo 2 °C v priemere na celej Zemi.

Prof. RNDr. Milan Lapin, CSc. - Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, člen Medzivládneho panelu OSN pre klimatickú zmenu (IPCC), lapin(zavináč)fmph.uniba.sk