Čtení na tyto dny

Strom

na cestě k nebi
potkal jsem hlas větru

našel jsem svou píseň
ale podzim
mi vzal listí

našel jsem svou píseň
ale podzim
mi vzal řeč

(Jan Tluka) 

 

Doporučujeme ke čtení

Spútaná rieka

č. 3/2017, s. 6-9

Přehrady v krajině, přehrady v srdci

David Veselý, č. 3/2017, s. 21-22, pro předplatitele

Ekosystémové služby – znovuobjevená Amerika?

David Pithart, č. 3/2017, s. 23-25, pro předplatitele

Muž, se kterým sázím stromy

Eliška Bartošová, č. 3/2017, s. 38-42, pro předplatitele

Rozdupej a chraň

Jiří Řehounek, č. 2/2017, s. 2-7, pro předplatitele

Jednou plevelem, podruhé na výsluní aneb příběh kokrhele

Jan Mládek, č. 2/2017, s. 23-25, pro předplatitele

Radon – podceňovaný zabiják bez barvy a zápachu

Miroslav Šuta, č. 2/2017, s. 45-46

Spútaná rieka


č. 3/2017, s. 6-9
Vodní nádrž Krpeľany, pohled z Chlebu.
Vodní nádrž Krpeľany, pohled z Chlebu. Foto Jozef Májsky

Váh je s dĺžkou 403 km najdlhšou slovenskou riekou. Vzniká pri Kráľovej Lehote (664 m n. m.) sútokom Bieleho a Čierneho Váhu. Biely Váh pramení na svahoch Kriváňa vo Vysokých Tatrách, Čierny Váh pod Kráľovou hoľou v Nízkych Tatrách. Povodie s rozlohou 10 640 km2 zaberá asi 1/5 Slovenska. Až do prvej polovice 20. storočia bol divokou riekou plnou rýb. Zároveň slúžil aj ako dopravná tepna, po ktorej sa na pltiach zvážalo na Dolnú zem drevo zo severoslovenských lesov. Energia vodného prúdu sa využívala v množstve vodných mlynov. Ako každá divoká rieka, aj Váh sa občas rozbesnil, pri povodniach prekladal koryto, ničil majetky aj životy. Najväčšia historická povodeň sa udiala pred viac ako 200 rokmi a takmer prepísala českú históriu. Koncom prázdnin roku 1813 sa pätnásťročný František Palacký peši vracal z rodných Hodslavic u Nového Jičína do Bratislavy, kde študoval na evanjelickom lýceu. Vo Vlárskom priesmyku ho zastihol silný dážď. Premočený zmenil svoj pôvodný zámer prenocovať v údolí Váhu v trenčianskom hostinci Pod Sihoťami. Namiesto toho prespal v meste u známych v rodine trenčianského mešťana Františka Bakoša. To zachránilo budúcemu otcovi národa českého život. O nasledujúcich udalostiach František Palacký píše:

A tak divným uložením Božím zachován mi život. Té zajisté samé noci tak se náhle rozvodnil Váh, že nejen dolejší město, ale i celé oudolí trenčanské potopil, mosty, domy, ba i vesnice celé proudem svým zbořil a zachvátil, až na mnoha místech ani znamení jejich někdejšího bytu nezůstalo. Strašný nářek lidu a temné hučení řeky, rozléhající se o půlnoci po celém městě, probudil mne ze sna ke hroznému divadlu. Řeka po ulicích dolejšího města vysokým a mocným proudem tekla. Dům po domě bořily se, pádem svým záhubou hrozíce sousedům, aneb podryti jsouce neodolatelným vody outokem, vypáčeni a zanešeni sou po řece daleko, an na jejich místo naplaveni domové a mlýnové jiní po ulicích se valili… Já sem zatím, i s mladým Bakošem, vystoupil na Trenčanský zámek zhůru: a tu nové ještě strašnější divadlo představilo se očím mým. Od hory do hory všecko stálo pod vodou, a z té hrozné potopy jen tu i tam někteří stromové nebo střechy o samotě ještě vynikali. Mezitím celé vesnice, jako ta na ostrově mezi oběma mosty, byly docela zmizely; ani oné hospody Pod Sihotěmi nebylo více viděti, kterouž sem já v prvním plánu cesty své byl právě v tu osudnou noc sobě za nocleh ustanovil…

Táto tzv. Palackého povodeň mala charakter 500 až 1 000-ročnej vody a len v Trenčianskej župe si vyžiadala viac ako 300 ľudských obetí. Kulminačný prietok dosiahol v Trenčíne 4 000 - 4 100 m3/s, pričom priemerný prietok tu je okolo 150 m3/s. Prietok Váhu bol vtedy 2-krát vyšší, ako je priemerný prietok Dunaja v Bratislave.

Škody spôsobované záplavami a solídny hydroenergetický potenciál Váhu inšpirovali technikov k plánom na reguláciu rieky a využitie jej energie na výrobu elektriny. Počiatky výstavby priehrad a vodných nádrží na Váhu a jeho prítokoch siahajú do 30. rokov minulého storočia. Vtedy sa začala stavať tzv. Vážska kaskáda, ktorú tvorí systém 22 priehrad a vodných elektrární s derivačnými kanálmi. Zatiaľ posledná stavba, vodné dielo Žilina, bola spustená do prevádzky v roku 1998. Ciele boli splnené, povodne sú minulosťou, na mieste hostinca zničeného „Palackého“ povodňou dnes stojí sídlisko aj zimný štadión, turbíny sa točia. Na prvý pohľad úspešný príbeh. Vodné elektrárne sú zvyčajne verejnosťou vnímané ako tzv. čisté, zelené či ekologické zdroje elektrickej energie. Nemajú čmudiace komíny, odkaliská popolčeka, pri ich prevádzke nehrozí jadrová havária. V dnešnej dobe snáh o zastavenie globálneho otepľovania sa za ich prínos považuje aj nulová produkcia CO2. Avšak aj pre vodné elektrárne platí, že žiadny energetický zdroj nie je bez negatívnych vplyvov na životné prostredie.

Obdobie budovania Vážskej kaskády spadá takmer kompletne do čias, kedy sa o ekológii vodných tokov vedelo iba málo. Projektanti už síce museli čosi vedieť o narušení migrácie rýb, pretože napríklad hať v Trenčianskych Biskupiciach, dokončená začiatkom 50. rokov, má (nefunkčný) rybovod. Avšak o riečnom kontinuu, význame riečnej nivy či podriečneho dna pre fungovanie ekosystému sa ešte nevedelo. Rieka bola od Liptovského Mikuláša až po Sereď spútaná. K morfologickej devastácii rieky sa pridalo katastrofické znečistenie spojené s komunistickou industrializáciou Slovenska a Váh sa na mnohých úsekoch stal takmer mŕtvou riekou. Dnes v ňom síce tečie pomerne čistá voda, život sa však vracia pomalšie, ako by mohol. A zatiaľ nehrozí, že sa úplne zotaví. Prečo?

Začnem v roku 1980, kedy severoamerickí autori R. L. Vannote a kolektív publikovali tzv. koncept riečneho kontinua. Minimálne odvtedy vieme, že zachovanie pozdĺžnej spojitosti jednotlivých úsekov vodného toku je nevyhnutné pre normálne fungovanie riečneho ekosystému. Bez bariér, ktoré by vodný prúd zastavili. Priehrady narúšajú migráciu živočíchov, najmä rýb. To je všeobecne známe. Vodné toky aj neustále erodujú svoje horninové podložie a obrazne povedané, presúvajú hory do nížin či až do mora. Riekami teda netečie iba voda, ale aj štrky, piesky, íly, ktoré rieka posúva po dne (splaveniny) alebo sa vznášajú vo vodnom stĺpci (plaveniny). V nádržiach klesne rýchlosť prúdu, s ňou aj unášacia sila vody, takže sediment v nich ostáva. Znižuje sa tak objem nádrží, tým aj ich akumulačná schopnosť, a preto prestávajú plniť svoju ochrannú protipovodňovú funkciu. Vodné nádrže na Váhu sú dnes zväčša zaplnené. Najvypuklejšie to je na Krpelianskej nádrži, ktorá leží pod sútokom Váhu s Oravou. Keď ju v roku 1957 dokončili, zadržiavala 8,3 milióna kubických metrov vody. Avšak v roku 1992 bol jej objem znížený už len na 3,5 milióna kubických metrov a v súčasnosti sú zanesené už najmenej štyri pätiny priehrady, čo predstavuje až 7 miliónov kubických metrov usadenín! Čo s tým? Natíska sa jednoduché riešenie, vybagrovať ich. Lenže rieka nesie okrem anorganického sedimentu aj množstvo iných látok, medzi nimi aj odpadových produktov našej civilizácie. Pamätníci, ktorí ešte v 80. rokoch minulého storočia cestovali vlakom cez Ružomberok, isto nezabudli na zápach z celulózky a hladinu Váhu pokrytú mohutnou penou. A na komíny ferozliatinových závodov v Istebnom na Orave, dobre viditeľné z Malej Fatry, z ktorých stúpal pestrofarebný dym. Halda odpadu z tejto fabriky je dodnes zdrojom ťažkých kovov, ktoré sa riekou Orava dostávajú do Váhu a ukladajú v Krpelianskej priehrade. V rieke nenarušenej priehradami by sa znečisťujúce látky samočistiacimi procesmi odbúrali, ťažké kovy rozplavili a uložili do riečnych sedimentov. Namiesto toho ostali v nádrži, kde tiká časovaná bomba. Vyťažiť také množstvo sedimentov je nereálne. Keby aj, tak potom kam s nimi? Vytvoriť skládku toxického odpadu?

V nádržiach sa neukladajú iba anorganické sedimenty, ale aj organické látky. Rieky nesú množstvo zvyškov rastlín a živočíchov, ktoré normálne slúžia ako potrava drobným bentickým živočíchom. Hlavným energetickým zdrojom riečnych ekosystémov je v ich horných častiach lístie, ktoré sa do riek dostáva z brehových porastov. Riečny ekosystém si tu nevystačí s tým, čo sám vyprodukuje v procese fotosyntézy, ale je energeticky závislý od prísunu energie zo suchozemského prostredia väčšinou viazanej v lístí pobrežných drevín. Lístie, ktoré sa dostane do vodného toku, je postupne mikroorganizmami a živočíchmi žijúcimi na dne vodných tokov rozdrobované a konzumované. Postupne sa mení z hrubého detritu na jemnejší detrit, a ten je transportovaný vodným tokom do nižších úsekov, kde sa ním živia iné živočíchy. Tieto sú teda závislé od toho, čo sa deje v toku nad miestom kde žijú. Ak sa transportovaná organická hmota zachytí v nádrži, chýba organizmom v toku pod nádržou. Keď takýchto nádrží, pascí na detrit, vybudujeme za sebou niekoľko, nemá vodný tok šancu tieto straty nahradiť. Naviac, keď vyrúbeme brehové porasty, napr. v rámci tzv. protipovodňových opatrení. K detritu zachytenému v nádržiach sa pridávajú odpady našej civilizácie - komunálne odpadové vody, odpady z celulózok a potravinárskeho priemyslu. V tečúcej vode je zvyčajne dostatok kyslíka, takže produktom rozkladu organickej hmoty je oxid uhličitý. Ak je organické znečistenie príliš silné, mikroorganizmy rozkladajúce organické látky spotrebujú všetok kyslík, voda začne zapáchať a z rieky zmiznú vyššie formy života. Stačí si spomenúť na Moravu alebo Váh v čase cukrovarníckych kampaní za socializmu. Problém sa zhoršuje v nádržiach, kde sa organické látky akumulujú. Pri dne tu často vzniká bezkyslíkaté prostredie, v ktorom pri rozklade organických látok vzniká okrem iného aj metán. O tom je dobre známe, že vytvára oveľa silnejší skleníkový efekt ako oxid uhličitý. Niektoré štúdie dokonca tvrdia, že eutrofizované nádrže produkujú také množstvo metánu, ktorého vplyv na otepľovanie atmosféry predčí pozitíva z CO2 „ušetreného“ tým, že vodné elektrárne nespaľujú fosílne palivá.

Látky zachytené v priehradách však nevytvárajú problémy iba v samotnej nádrži. Anorganické sedimenty chýbajú v koryte pod nádržou. Vzniká efekt tzv. hladnej vody. Voda zbavená sedimentov má stále energiu, ktorou eroduje dno vodného toku. Keďže odnášaný materiál nie je dopĺňaný materiálom prinášaným z vyšších častí toku (ostáva v nádrži), rieka sa zarezáva, dno sa oproti okolitému terénu zahlbuje. Ak má ramená, tieto ostávajú väčšinu času suché a odrezané od hlavného toku. Rieky v podhorských a nížinných úsekoch tečú na svojich náplavoch. Hladina podzemnej vody je plytko pod povrchom, a je spojená s hladinou vody vo vodnom toku. Ten, ak sa zarezáva, drenuje podzemné vody, ktorých hladina v riečnej nive klesá. Takto sa celý stredný tok Váhu za viac ako pol storočia zarezal o niekoľko metrov. Mokrade sa zmenili na step, či lesostep. Namiesto topoľov a vŕb nastupujú šípky, trnky, hlohy, agáty. Komár sa tu stal vzácnym tvorom.

V strednej Európe sme najviac zničili veľké rieky. Dnes tu prakticky nemáme jediný pôvodný veľký vodný tok. Väčšinou sú lemované hrádzami a ich korytá sú zvyčajne napriamené a inak upravené. Ako vyzerajú veľké prírodné rieky, sa musíme ísť pozrieť riadne ďaleko. Trebárs na Amazonku. A práve tam vedci vyskúmali, že ekosystém veľkej nížinnej rieky funguje výrazne odlišne od ekosystémov horských a podhorských riek. V roku 1989 autori W. J. Junk a kolektív publikovali tzv. koncept záplavového pulzu, ktorý radikálne zmenil náš pohľad na fungovanie ekosystémov veľkých riek. Veľké rieky sa v trópoch pravidelne, v miernom pásme nepravidelne, vylievajú z korýt a zaplavujú svoje okolie, riečnu nivu. V nive sa takto na jednom mieste striedajú akvatická a terestrická fáza. Záplavy prinášajú množstvo úrodného bahna, ktoré po opadnutí vody podporí produkciu terestrickej vegetácie. Opadané lístie stromov a vo vode sa rozkladajúca terestrická vegetácia vstupujú do akvatického ekosystému, kde sú významným zdrojom živín a energie. Naviac, pri záplavách sa v riečnej nive vytvára pestrá mozaika biotopov, vďaka ktorej na takýchto miestach žije nesmierne pestré spoločenstvo organizmov. V čase záplav sa na nivách neresia ryby. Keď voda opadne, časť z nich ostane uväznená v postupne vysychajúcich jazierkach. Stávajú sa tak ľahko dostupnou potravou pre rybožravé živočíchy, najmä vtáky. V mŕtvych ramenách, dočasných jazierkach a mlákach, ktoré sa zavodnia pri povodni, sa množí obrovské množstvo vodného hmyzu, ale aj vzácne štítovce, žiabronôžky či škľabkovky, ale aj mnohé druhy mäkkýšov. Nesmú chýbať obojživelníky či niektoré plazy. Opäť rozprestrený stôl pre mnohé predátory. Rieka a niva tvoria jeden pestrý, dynamický, navzájom prepojený a nesmierne produktívny ekosystém. Čo však robíme s riekami? Priehradami zachytíme veľkú vodu, zlikvidujeme tak prirodzené kolísanie prietokov aj životadarné záplavy. Rieku oddelíme od jej nivy hrádzami. Zredukujeme tým pestrosť biotopov a obmedzíme transport energie a živín medzi nivou a riečnym tokom. Rieku vlastne vyhladujeme. Zmeníme ju na obliehané mesto, ktorého obyvatelia umierajú od hladu. Preto v takýchto riekach nachádzame len zlomok z množstva rýb v porovnaní s nenarušenými riekami. Preto okolo našich riek chýbajú veľké hniezdne kolónie volaviek, bocianov, beluší. S likvidáciou prirodzených hydromorfologických procesov, ktoré vytvárajú pionierske sukcesné štádiá, typické pre riečne ekosystémy, nastúpi ekologická sukcesia. Mokrade postupne zazemňujú. Štrkové lavice a pieskové duny zarastajú, strmé hlinené brehy sú opevnené kameňmi. S miznutím takýchto biotopov miznú kulíky, včeláriky, brehule, korytnačka močiarna a s nimi mnoho rastlín a drobných živočíchov.

Takýto osud postihol aj Váh. Smutné je, že namiesto náprav omylov minulosti plánujú slovenskí vodohospodári ďalšiu nádrž pri Hlohovci. Do koryta Váhu sa na mnohých miestach zasa zahryzávajú bagre a lejú kubíky betónu. Tentoraz na čele s ministerstvom životného prostredia bojujeme s klimatickou zmenou. Výstavba tzv. malých vodných elektrární (MVE) má zvýšiť výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Malý výkon, ale obrovský vplyv na riečny ekosystém. Pôvodný plán na výstavbu 368 MVE (tzv. koncepcia rozvoja hydroenergetického potenciálu z dielne ministerstva životného prostredia) bol po viacročnom úsilí aktivistov zmenený. Vypustilo sa asi 300 profilov, čo sa zdá byť dobrá správa. Mnohé MVE však už stoja, iné sú vo výstavbe a povoľovacie procesy stále bežia. Aj výstavba na zvyšných 60 profiloch by bola katastrofou. Naviac nikto neberie do úvahy kumulatívny vplyv viacerých nádrží na jednej rieke. Na Hrone naplánovali MVE každých 5 - 10 km. Časť z nich už stojí alebo sa stavia, niektoré sa podarilo pre pochybenia povoľovacích úradov zastaviť na súdoch. Hron sa stáva sústavou zdrží, a tak sa jeho splav mení na zábavku pre vodáckych masochistov vyžívajúcich sa v prenášaní člnov a pádlovaní na stojatej vode. Ekologická katastrofa dotovaná z eurofondov a riadená ministerstvom životného prostredia.

Na záver by sa žiadalo trocha optimizmu. Alebo aspoň poučenie z krízového vývoja… (narážka pre pamätníkov). Keď bolo pred rokmi vodné hospodárstvo presunuté z ministerstva pôdohospodárstva pod ministerstvo životného prostredia, bol to logický krok v súlade s požiadavkami doby. Bohužiaľ, vymenili sa pečiatky, ale ľudia a s nimi staré, betonárske myslenie ostali. Dokedy?

Článok venujem pamiatke nedávno zosnulého prof. Otakara Štěrbu (1933 - 2017), veľkého bojovníka za ochranu riek.


Doc. RNDr. Tomáš Derka, PhD. - Katedra ekológie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, Bratislava.

csop veronica
facebook
Naším posláním je podpora šetrného vztahu k přírodě, krajině a jejím přírodním i kulturním hodnotám.
ISSN 1213-0699 | ZO ČSOP Veronica | Panská 9, 602 00 Brno | mapa stránek časopisu