VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Z hľadiska klasického lesníctva 20. storočia je lykožrút smrekový najvýznamnejší biotický škodca smrekových lesov. Celé generácie lesníkov s ním bojovali všetkými možnými prostriedkami. Napriek tomuto úsiliu tu máme, aj mimo prísne chránených území, rozsiahle plochy lesa, ktoré odumreli aj jeho zásluhou. Európska ochrana prírody naproti tomu chápe lykožrúta ako prirodzenú súčasť lesného ekosystému a ako kľúčový druh pre obnovu biodiverzity.

Ako biela krvinka

Ochrana prírody dokázala viac menej bezkonfliktne spolunažívať s klasickým lesníctvom, pokým sa na scéne neobjavili koncom minulého storočia prvé veľké premnoženia lykožrúta. Výsledkom predchádzajúceho obhospodarovania lesov sú rovnoveké smrekové monokultúry na veľkej časti územia Čiech, Moravy, severného a stredného Slovenska, a to hlavne v miestach, kde boli pôvodne zmiešané lesy. Umelým výberom tu došlo k postupnému nahromadeniu veľkého množstva starých a oslabených stromov, vhodných pre nálet lykožrúta. Spolupôsobením znečisteného ovzdušia a klimatických zmien dochádza k rozsiahlemu odumieraniu lesov za účasti hmyzu.

V tomto prípade však možno chápať premnoženie lykožrúta skôr ako prejav regeneračnej sily vykorisťovanej prírody. Lykožrút pôsobí ako biela krvinka a odstraňuje z lesa stromy, ktoré tam nepatria. Po veľkoplošných premnoženiach by sa objavili pionierske dreviny (breza, osika, jarabina), ktoré obnovujú vlastnosti pôd poškodených umelým pestovaním smreka.

Viac škody ako osohu

To, čo príroda dokáže spoľahlivo a zadarmo vyriešiť sama, sa človeku darí zväčša len za cenu enormného nasadenia kapitálu a techniky, pričom výsledky sú často viac než pochybné. Klasické lesnícke postupy na plochách zasiahnutých víchricami a premnoženiami lykožrúta sú pre les oveľa rušivejším zásahom než samotné prírodné „katastrofy“. Pritom sa oslabené stromy chránia často masívnym použitím insekticídov. Hlavným protivníkom sa stáva symptóm prebiehajúcich procesov - lykožrút - nie však ich príčina, t.j. pestovanie smrekových monokultúr na nevhodných stanovištiach, škodliviny a klimatické zmeny. Množstvo prostriedkov a energie sa vynakladá na ochranu vážne poškodených biologických spoločenstiev a potláčanie regulácií podmienených samotným systémom. To nie je dlhodobá ochrana lesných ekosystémov, ale krátkodobá ochrana produkcie dreva. Insekticídy narušujú prirodzené obranné mechanizmy lesa. Zabíjajú parazitov a predátorov lykožrúta a poškodzujú pôdu. V konečnom dôsledku začnú stromy odumierať aj bez účasti lykožrúta účinkom drevokazných húb.
 

Moderne orientovaní lesníci pochopili, že niektoré v minulosti používané lesnícke opatrenia sú systémovo nevhodné. Postupne dochádza k zmene smrekových monokultúr na zmiešané porasty, odolnejšie voči lykožrútovi. Pionierske dreviny, napr. breza a jarabina, už nie sú považované za buriny a konkurenčné rastliny, ale za druhy podporujúce úrodnosť pôdy a mikroklímu. Insekticídy sú postupne nahradzované feromónovými lapači a začínajú sa používať aj biologické metódy ochrany lesa. Trvalé využívanie lesov je nepredstaviteľné bez zohľadnenia vzájomných vzťahov jednotlivých zložiek lesného ekosystému.

Ochrana prírody a lykožrút

Veľká časť chránených území v rámci bývalého Československa je v horách, v oblasti smrekových lesov. Problematika smreka a lykožrúta je preto jednou z kľúčových pre ochranu prírody. V podstate v každej smrečine, ktorá je ponechaná bez lesníckych zásahov, dôjde skôr či neskôr k premnoženiu lykožrúta. Je to prirodzený vývoj lesa.

Rieši sa to nárazníkovým pásmom v okolí rezervácie. Obyčajne stačí pásmo 500 m, v ktorom sa robia intenzívne obranné zásahy, a lokalita s premnožením je izolovaná od okolitých smrekových lesov. Základným opatrením je tu včasné vyhľadanie, spílenie a asanácia alebo odvoz napadnutých stromov. Stromy je treba asanovať vtedy, keď sa v nich nachádza lykožrút. To býva problém. Takéto stromy sú často zelené. Keď ihličie zhnedne alebo opadá, je už obyčajne neskoro a opatrenia sú neúčinné. V nemeckých a poľských národných parkoch, kde je kladený dôraz na odbornosť a personálnu kontinuitu (kvôli skúsenostiam), si v nárazníkových zónach dokážu s lykožrútom pomerne dobre poradiť.

Odumretie väčších rozlôh smrekových lesov v chránených územiach je často negatívne vnímané miestnymi obyvateľmi a klasicky orientovanými lesníkmi. Spor o správny manažment sa politizuje. Zvlášť v Česku a na Slovensku dochádza často k zmenám koncepcie ochrany prírody v chránených územiach v závislosti od toho, ktorá strana konfliktu má momentálne moc. Okrem zmien v rozlohe bezzásahových území dochádza aj k personálnym zmenám. To vedie k zlyhávaniu ochranných opatrení v nárazníkových zónach. Rozsah holín po sanitárnej ťažbe je tak väčší ako v okolitých krajinách s politicky stabilnejším prostredím.

Ďalším negatívom je extremizácia ochranných opatrení. Zástancovia celoplošných zásahov často preferujú radikálne zásahy proti lykožrútovi s použitím insekticídov, a to aj vtedy keď nie sú vedecky podložené. V NP Šumava sa dlhodobo používajú otrávené trojnožky napriek tomu, že usmrcujú veľké množstvo predátorov lykožrúta a ich konečný efekt môže podporovať jeho premnoženie. V NP Nízke Tatry boli použité veľkoplošné letecké postreky lesov insekticídmi, aj keď ich efekt na lykožrúta bol v podstate nulový.

Papierové parky

Vo vyspelej Európe, alebo aj inde vo svete sú národné parky rešpektované. V prípade, že je vyhlásená bezzásahová zóna národného parku, nedochádza k jej zmenšovaniu a k zásahom v nej, ani v prípade vetrových kalamít, premnožení hmyzu alebo iných náhlych zmien.

Príčinou nerešpektovania medzinárodných štandardov ochrany prírody na území bývalého Československa je potlačovanie odbornosti a silné politické vplyvy na národné parky. Moc nad nimi často získavajú politické strany silno ovplyvnené záujmovými skupinami, ktorým prekáža ochrana prírody. Ľudia, ktorí presadzujú insekticídy a ťažbu dreva v chránených územiach, často využívajú nedostatok poznatkov verejnosti a vyvolávajú strach pred lykožrútom. Národné parky v Čechách a na Slovensku sa z tohto dôvodu ukazujú v mnohých prípadoch len ako „papierové“.

Strach a nedostatok poznatkov možno nahradiť skúsenosťou a poznaním. Lykožrút nie je démon. V prípade, že by sa pri obhospodarovaní lesov a pri starostlivosti o chránené územia využívali a rešpektovali moderné poznatky vedy, lykožrút by nebol problém. Problém je v ľuďoch.

Cyklický život lesa

Životným priestorom lykožrúta je smrekový les. Vzťahy medzi lykožrútom a smrekom sa vyvíjali milióny rokov, oba druhy sa vzájomne potrebujú. Život prirodzeného smrekového lesa prebieha v prelínajúcich sa cykloch. V určitej fáze sú tu hlavne staré stromy s oslabenou vitalitou, ktoré významne tienia pôdu a tým zabraňujú klíčeniu semien a rastu mladých stromčekov. V tomto štádiu dochádza zákonite k odumieraniu starých stromov, najmä účinkom vetra (vývraty a zlomy) a za spolupôsobenia podkôrneho hmyzu. Slnko sa dostane na povrch ležiacich rozkladajúcich sa kmeňov a pôdy. Semená smreka alebo iných drevín môžu vyklíčiť a prežiť. Začína rásť nová generácia lesa. Hmyz vyvíjajúci sa pod kôrou patrí spolu s hubami k iniciátorom rozkladu odumretých stromov. Od mŕtvej drevnej hmoty závisí, priamo či nepriamo, tretina až polovica druhov lesných organizmov. Odumreté popadané stromy chránia mladé stromčeky pred nadmerným slnečným žiarením a zverou. Predstavujú kľúčové prostredie pre obnovu týchto lesov. Z rozkladajúceho sa dreva sa uvoľňuje veľké množstvo organických a minerálnych látok, ktoré zlepšujú vlastnosti pôdneho substrátu. Zadržujú vlahu, zabraňujú erózii pôdy.

Dolet 500 metrov i viac

Lykožrút má v nižších polohách obyčajne dve generácie za rok. Počas horúcich a suchých rokov môžu byť aj tri. V horách obyčajne len jedna. Veľká časť vajíčok, lariev a dospelých chrobákov je likvidovaná chorobami, parazitmi, predátormi a obrannou reakciou stromov. V najpriaznivejších podmienkach sa môže počet lykožrútov na stojacich stromoch počas jednej generácie zvýšiť až päťnásobne. Na vývratoch a zlomoch až desaťkrát. Nové ohniská lykožrúta vznikajú obyčajne do 500 m od starých. V horských podmienkach, smerom hore dolinou, alebo po sedlách, môžu vzniknúť nové ohniská aj niekoľko km od starých. V súvislosti s klimatickými zmenami dochádza k rastu teplôt a častejším suchám a víchriciam, čo je priaznivé pre lykožrúta. Väčší výskyt polomov a stromov oslabených suchom rozširuje prostredie pre jeho rozmnožovanie. Počet a rozsah plôch zasiahnutých lykožrútom v budúcnosti s veľkou pravdepodobnosťou porastie.

Ing. Rastislav Jakuš, PhD., (1969) sa v Ústavu ekológie lesa Slovenskej akadémie vied zaoberá smrekovými ekosystémy Európy a Číny, najmä vývojom metód regulácie početnosti lykožrútov s minimálnym negatívnym dopadom na lesné ekosystémy. V roku 2008 posudzoval Berezinsky zapovednik (Bielorusko) ako expert Rady Európy pre ochranu prírody, rasti.jakus(zavináč)gmail.com