VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

„Strejcu, tož vítej!“ ozvalo sa vždy, keď som zaklopal na dvere veľkého dreveného baráku na beskydskej samote Muchovice, skrytej v lesoch celkom blízko rušnej cesty a mestečka Ostravice. Návšteva Muchovic bol pre mňa výlet do rozprávkového sveta plného oviec, koní, mačiek, usmievavej Šárky a ukecaného, charizmatického Leoša. Muža so svietiacimi očami.

Taký záhadný i tajomný kus sveta. Všetko bolo akési podivné. Leoš nebol Leoš, ale Leo. Nikdy som sa nedozvedel, prečo sa volal ináč, ako ho všetci volali. Deti, ktoré všade pobehovali, boli jeho, jej a ich. V jedľovobukovom lese nad ich domom neboli jedle. Ale tam, pod povrchom, pod bukovými i smrekovými konármi som videl prastaré jedľovobukové lesy, ktoré tam kedysi rástli presne také, aké ešte rastú na Čergove a aké sa tam určite onedlho, v blízkej budúcnosti, opäť vrátia.

Leo, ktorý sa volal Leoš, alebo naopak, bol lesník. Taký úplne typický lesnícky bard. S bradou, so suverénnym prejavom, skvelý rozprávač príbehov, šikovný organizátor a bojovník za obrodu českého lesníctva. Vďaka nemu a jeho samote v Muchoviciach som sa zoznámil a začal spolupracovať s lesníckymi legendami Ing. Kaňákom a Ing. Míchalom.

Tramp, horolezec a cestovateľ Leoš sa postupne prepracoval z vysokoškolsky vzdelaného praktického lesníka na pracovníka v lesníckom výskume a celkom logicky smeroval cez zamestnanie v štátnej ochrane prírody k práci v mimovládnom sektore v občianskom združení Beskydčan, postrachu všetkých developérov v širokom okolí. „Strejcu, tož vítej,“ som počúval veľmi často, keď na svojom pozemku začal poskytovať zázemie pre letné tábory Hnutí Duha, kde som chodieval ako prednášajúci, ale hlavne ako kuchár, ktorého úlohou bolo navariť bryndzové halušky z piatich kíl bryndze pre jeho štyridsať hostí.

Leoš bol celkom šikovný, vtipný a všetkými masťami mazaný manažér, ale v niečom je pre mňa navždy svetová jednotka. Roky, celé roky, sme húdli všade na Slovensku, že predovšetkým smrekové lesy blízko hornej hranice lesa, na chudobných pôdach sa veľmi ťažko obnovujú, a preto je pre nich mimoriadne dôležité mŕtve drevo zo spadnutých stromov, v ktorých sa výborne zmladzujú nové stromčeky. Leoš z faktu, že lesníci vyvážajú všetko drevo z týchto lesov, urobil, presne v duchu ázijských bojových umení, svoju výhodu. Na muchovickej lesnej farme nechal nahnívať veľké kmene, tie navŕtaval, nasadil do nich stromčeky a takto osemenené drevo vozil do okolitých lesov. Pre mňa sa tak stal Mužom, ktorý nosí drevo do lesa.

Muž so svietiacimi očami, snívajúci o jedľovobukových lesoch pokrývajúcich Beskydy, Muž, ktorý nosí drevo do lesa, bývajúci v rozprávkovom kúte plnom oviec, koní a mačiek, ma opäť prekvapil.

Smutne.

Nečakane zomrel začiatkom augusta tohto roku v lese neďaleko Muchovic.

Zomrel v lese, ktorý bude určite onedlho jedľovobukový prales. Zomrel v lese, ktorý bude určite raz taký prales, o akom vždy sníval. Taký, ako sú lesy na mojom Čergove.

Desiateho novembra by mal beskydský lesník Leoš Košťál 50 rokov.

Zbohom strejcu.

Juraj Lukáč
Lesoochranárské zoskupenie Vlk