VERONICA - ČASOPIS PRO OCHRANU PŘÍRODY A KRAJINY

Nie je tajomstvom, akú úlohu zohrali občianske ochranárske hnutia pri príprave zmeny politických a spoločenských pomerov, ktorá sa v 2. polovici 80. rokov udiala v štátoch tzv. reálneho socializmu v strednej a východnej Európe. Mohli by sme spomenúť Lotyšsko, Estónsko, Bulharsko, Slovinsko, Maďarsko… Najmä v štátoch, kde paralelne neexistovalo silné disidentské hnutie vo svojej typickej občiansko-opozično-politickej podobe, vystúpila rola takpovediac „eko-disentu“ zvlášť do popredia. Ako charakteristický príklad takejto krajiny možno uviesť Slovensko a najmä Bratislavu, kde ochranárske hnutie v priebehu 80. rokov integrovalo vačšinu prorevolučných, nerezignovaných a nedemoralizovaných síl spoločnosti a vačšina aktívnych revolucionárov v novembri ’89 pochádzalo z radov príslušníkov a sympatizantov práve tohto hnutia.

Nehovorím to preto, aby som pripomínal nejaké historické zásluhy akéhosi ochranárskeho disentu. Naopak. Nadstranícke, mimovládne ochranárske organizácie nekandidujú vo volbách ani sa neuchádzajú o žiadne lukratívne objednávky, tento typ zásluhovej popularity nepotrebujú.

Možno to vyznie neskromne, keď poviem, že politické zmeny novembra ’89 na Slovensku boli len vedľajším produktom ochranárskeho snaženia, nie cieľom, ale len prostriedkom na dosiahnutie perspektívnych zámerov altematívnej spoločnosti. Za oveľa dôležitejší než rozmer opozično-politický považujem v predrevolučnom ochranárskom hnutí rozmer oponentsko-altematívny, či konštruktívno-altematívny. Zjednodušene povedané, hľadanie i praktické uskutočňovanie modelu života, kde sa čo najmenej prijíma (konzumuje) a čo najviac dáva, alebo, ak máme použiť negatívne vymedzenie, altematívny model voči tomu, čím ruinuje svet súčasná civilizácia konzumného zamerania.

Možno spomenúť celý rad príčin, prečo sa nezúžitkovala východisková pozícia, v ktorej mali príslušníci a sympatizanti ochranárskeho hnuti a významnú časť moci a masmédia na krátky čas pod kontrolou či silným vplyvom. Pre nás je teraz dôležitý najmä ten fakt, že politicky ambiciózni „odchovanci“ bratislavského ochranárskeho hnutia nekriticky precenili politicko-opozičný rozmer hnutia a úplne ním zatienili spomínanú dimenziu „altematívného životného štylu“. Okrem toho, že sa tým vytvoril falošný dojem, akoby si revolúciou splnilo ochranárske hnutie svoju „historickú povinnosť“ a jeho ďalšia existencia je viac-menej bezpredmetná, najväčší paradox vidím v tom, že práve ten druhý, umelo zatienený, leč podstatný rozmer ochranárskeho hnutia je dnes vari aktuálnejší ako pred revolúciou.

Obce a mestá získavajú samosprávnosť, organizácie samostatnosť, ľudia základné práva a slobody, ale úplne absentujú pozitívne, overené a príťažlivé modely, ktoré by sa dali použiť na realizáciu týchto nečekaných možností. Dlho sme sa zúfalo snažili o niečo, čo v tých časoch takmer nebolo možné. Teraz, keď by to už možné malo byť, ako by sme zabudli na náš dlhoročný pokus o stvorenie onej ochranárskej kamarátskej komunity, ktorá dokázala v rámci rekreácie ochranou z minima vyprodukovať maximum. Oprášiť a znovuvzkriesiť rozpracované modely altruistických aktivít, rekreácie, happeningov, bohumilých iniciatív za záchranu odchádzajúcich prírodných a kultúmych hodnôt, samosprávnych občianskych iniciatív zdola, dobrovoľných kolektívnych odborných oponentúr rôznych antiekologických a antihumánnych zámerov, neformálnych „nahlasov“, charitatívnych a benefičných podujatí a tak podobne sa mi zdá byť výsostne aktuálne a potrebné.

Absencia toho, o čom tu je reč, je však len prejavom absencie všeobecnejšej - absencie občianskej, participatívnej spoločnosti, ako nosného ideálu nežnej revolúcie. Iniciátori a realizátori občianskych iniciatív prešli zväčša skôr či neskôr do oficiálnej politickej, samosprávnej, riadiacej, vedeckej, umeleckej, ba i podnikateľskej sféry, kde vymenili skorumpovaný establišment minulej éry. Nechcem hovoriť o tom, že časť z nich sa tu stratila a zaprela svoju minulosť, chcem len naznačiť, aký vplyv mal ich odchod na oblasť občianskych iniciatív (pritom tí z bývalých občianskych lídrov, ktorí z novozískaných postov či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne odchádzajú, sa zvačša nevracajú späť do občianskych hnutí, ale sa kamsi strácajú).

Posttotalitná spoločnosť si príliš stotožnila politiku (politikárčenie) a veci verejné, občianske. Nemyslím si, že občianske ochranárske hnutia by sa mali nechať príliš vtiahnuť do politiky (tam by ich mali zastúpiť v prvom rade strany zeleného typu). To však nesmie znamenať rezignáciu na veci verejné. Hrozí nám situácia, že na jednej strane bude opäť stáť garnitúra egoistických, rozhádaných, neproduktívnych a degenerujúcich politikov - kariéristov, a na druhej strane bude rásť apatia, nedôvera a nevraživosť ostatnej spoločnosti. Máme u nás, na Slovensku, vari 150 politických strán, ktoré so sebou prinášajú viac škôd ako úžitku, ale máme pramálo zmysluplných občianskych iniciatív a združení, ktoré by vytvárali modely samosprávnej existencie komunít a boli záštitou občanovi voči dnešným i potenciálnym zlám, nech už sú akéhokoľvek charakteru.

Ochranárske hnutie a občianske ochranárske iniciatívy majú predpoklady, šancu i povinnosť presviedčať tých, ktorých sklamala takzvaná veľká politika, ale majú potenciál venovať sa zlepšovaniu vecí verejných, aby rezignujúc na politiku, nerezignovali zároveň aj na práva a povinnosti občana a jeho komunity. Šanca na trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti zostane v opačnom prípade iba zbožným prianím.